Prvé jablko malo byť v nebeskej záhrade. Lenže ako sa tam dostane? Prvé týždne blúdila Katarína hore dole a hľadala nemožné. Ako sa dostane do neba? Kadiaľ tam pôjde? Kto jej ukáže cestu? Katarína bola taká nešťastná, až sa rozplakala. Tu ju našla starenka s raždím na chrbte.
„Čo sa deje dievčatko?“ opýtala sa.
„Hľadám cestu do nebeskej záhrady. Lenže s tým mi vy asi nepomôžete!“
„Pomôžem. Ale najskôr mi musíš pomôcť. Chodiť už nevládzem a bývam až tam hore v tých kopcoch. Cesta je strmá, chodníky úzke. Zober si ma na plecia a vynes ma i s raždím hore.“
Katarína zaváhala. Sama je slabá, na takú cestu. Nieto ešte so starenou na chrbte. No predsa sa odhodlala. Musí to urobiť pre sestru! Cesta bola náročná! Chodníky boli naozaj úzke. Stačil len malý krok vedľa a zrútili by sa obe do priepasti. No Katarína to vydržala a starenu vyniesla až k jej chalúpke.
„A teraz choď ešte hore. Sú to najvyššie skaly na zemi a vedú až do samotného neba. Keď vyjdeš hore, ocitneš sa v nebeskej záhrade a tam za odmenu – za tvoju pomoc, môžeš si odtrhnúť jablko.“
Ako to starena povedala, zmizla ona i jej chalúpka. Katarína sa začudovala, no pokračovala v ceste. Po dlhej a náročnej ceste vyšplhala sa Katarína do nebeskej záhrady a tam si odtrhla jablko. Bola unavená a najradšej by v záhrade zostala navždy, no nemohla váhať. Ešte mala pred sebou dve úlohy.
Katarína pokračovala v ceste. Teraz mala priniesť jablko z podzemného kráľovstva. Lenže kdeže ho nájde? Ako tak blúdila hore-dole po krajine a strácala nádej, zjavilo sa jej malé dievčatko.
„Prečo plačeš?“ opýtalo sa dievčatko Kataríny.
„Ty mi nepomôžeš! Si malá! Sama by si potrebovala pomoc. Čo tu vlastne sama beháš? Kde máš rodičov?“
„Veru potrebovala by som pomoc. Bývam v podzemnom kráľovstve a chcem sa dostať naspäť. Potrestali ma a vrátiť sa môžem až vtedy, keď prinesiem zlato, čo sa dá jesť!“
„Zlato, čo sa dá jesť? Nevymýšľaš si?“
„Nie!“
„Zlato, čo sa dá jesť, hmm… To sú predsa zemiaky! Práve teraz je čas, kedy sa sadia do zeme, aby na jeseň vyrástli.“
„Tak posaďme zemiaky a keď vyrastú a vykopeme ich, zoberieme ich do podzemného kráľovstva. Ja sa vrátim domov a ty si zoberieš jablko, ktoré hľadáš!“
Kataríne sa to zdalo dlho. Zemiaky predsa rastú niekoľko mesiacov, no nemala inú možnosť. Od dobrých ľudí zohnali zemiaky, posadili ich na okraj role a starali sa o ne. Prišlo leto a zemiaky vyrástli. Vykopali ich a konečne mohli ísť do podzemného kráľovstva. Dievčatko za odmenu priviedlo Katarínu cez hlboké jaskyne až do ich kráľovstva a dovolilo jej odtrhnúť jablko. A hoci by sa Katarína rada zdržala, nemohla. Veľa času uplynulo a ak chce splniť úlohu do jedného roka, musí rýchlo pokračovať.
Tretie a posledné jablko mala Katarína odtrhnúť zo stromu v strede zeme. Lenže kde ten stred zeme je? Ako ho nájde. Ako tak zase blúdila krajinou narazila na ženu. Tá žena jej vyrazila dych. Podobala sa totiž na jej nebohú mamu.
„Vidím, dievčina, že si smutná. Čo sa stalo? Zdôver sa mi!“
Katarína jej rozpovedala svoj príbeh. Povedala jej o sestre i o kliatbe a aj úlohách, ktoré musí splniť, aby svoju sestru oslobodila.
„Viem, kde je stred zeme, zoberiem ťa tam. Je to ostrov uprostred oceánu. Dostaneš sa tam, jedine tak, že si zostrojíš loďku.“
„Ja sa vody bojím! Neviem plávať! Nikdy sa tam nedostanem!“
„To je tvoja jediná možnosť, ako zachrániť svoju sestru i jej muža. Nemáš už veľa času. Za chvíľu sa rok s rokom stretne a tvoj čas na plnenie úloh sa naplní.“
Katarína vedela, že má žena pravdu. Hneď začala pracovať na stavbe loďky a popritom sa so ženou o všeličom rozprávala. A veľa aj plakala. Vyplakala sa zo všetkých krívd, čo sa jej stali. Z toho, ako jej zomrela matka a jej sestra bola vždy lepšia, krajšia a šikovnejšia. Z toho, ako prišla i o svoju veľkú lásku – Janka. Žena nič nevravela, len počúvala a pomáhala jej. Loďka bola za pár dní hotová a Katarína sa vydala na cestu.
„Nepôjdete so mnou?“
„Moja úloha už pri tebe skončila, Katarína! Ďalej už musíš sama.“
Katarína prikývla. Pozbierala všetku odvahu, ktorú v sebe mala a nasadla do krehkého člna. Bála sa veľkých vĺn. Bála sa, že sa loďka prevráti a ona sa utopí. No predsa len išla. Po pár dňoch sa doplavila k ostrovu. Už z diaľky videla, že je na ňom jediný strom. A na tom strome bolo posledné jablko, jej posledná úloha. Odtrhla jablko a nezdržiavala sa, nasadla späť na loďku. Už mala len pár dní, aby priniesla do prekliateho kráľovstva tri jablká.
Katarína, ktorá bola šťastná z toho, že splnila všetky tri úlohy, vydala sa na spiatočnú cestu do prekliateho kráľovstva. Tri jablká, ktoré veľmi ťažko získala, si niesla ako poklad. Ostávalo jej už len niekoľko hodín, keď zrazu začula volanie o pomoc. Pribehla k rokline a videla, že je v nej uväznená žena, ktorá jej nedávno pomohla pri stavbe loďky.
„Čo sa vám stalo ženička? Ako ste sa sem dostali?“
„Pomôž mi, prosím ťa! Nemám silu už ani nič vysvetľovať! Jednoducho nevládzem!“
Katarína sa zmätene poobzerala po okolí. Hľadala lano alebo niečo podobné, ktorým by ženu vytiahla hore. Nič také však nevidela. Schytila teda spadnutý konár stromu a natiahla ho smerom k žene. Hoci to bolo namáhavé, predsa sa jej ženu podarilo vytiahnuť.
„Ďakujem ti pekne, Katarína, ďakujem! Poriadne si sa tu zdržala kvôli mne…“
„Nič to, dobehnem to… Len… vládzete??“
„Unavená som… hladná! Zjedla by som dačo!“
Katarína sa pozrela na svoje jablká a jedno jej podala. „Tu máte, dajte si!“
„Ale vieš, že ak mi jablko dáš, neoslobodíš svoju sestru a sama zomrieš.“
„A mám vás tu nechať zomrieť od hladu?“
Katarína podala jablko žene a v tom sa stalo čosi neuveriteľné. Žena zrazu zmizla a namiesto nej sa objavila Katarínina mŕtva mama.
„Mama? Čo sa stalo? Kde si sa tu nabrala?
„Prišla som, aby som ti pomohla. Tá starena, to dievčatko i tá žena. To všetko som bola ja. Každá úloha pri získavaní jablka ťa mala niečo naučiť. V prvej si preukázala svoju silu, v druhej trpezlivosť a v tretej odvahu. A teraz, keď si mi pomohla, hoci si ohrozila samú seba, ukázala si ľudskosť. Som na teba pyšná! Teraz choď a osloboď svoju sestru!“
Katarína si vyobjímala svoju mamu a vydala sa do prekliateho kráľovstva.
Katarína, hoci rozradostená so stretnutia s mamou, išla do prekliateho kráľovstva s ťažkým srdcom. Vedela, že nestihla prísť načas a bála sa, že ju kráľ potrestá.
Prekliate kráľovstvo bolo rovnaké, ako si ho pamätala. Tmavé, chladné, bez života. Srdce mala stiahnuté úzkosťou.
„Som tu a mám tri jablká tak, ako ste chceli.“
„Neprišla si načas. Jablká si mala doniesť do roka a do dňa. Ty si prišla neskoro.“
„Prepáč mi kráľ, cestou som sa musela niečo naučiť.“
„A čo si sa naučila?“
„Že som silná, trpezlivá a odvážna. A že je pekné pomáhať ľuďom.“
Katarína podala jablká kráľovi a kľakla si k jeho nohám.
„Ľutujem, že som vtedy prekliala sestru i jej muža. Odpusť mi kráľ, čo som urobila a prinavráť obom ľudskú podobu.“
„Obom? Naozaj chceš, aby ožili obaja? Nechceš, aby ožil len Janko? Mohla by si byť jeho ženou ty!“
Kráľ pokúšal Katarínu a čakal ako zareaguje. Toto však už nebola tá stará zatrpknutá a žiarlivá Katarína. Táto Katarína bola celkom iná. Bola pripravená dopriať šťastie iným aj napriek tomu, že ona sama by bola nešťastná.
„Obom! Láske sa nedá zabrániť a ani ju zničiť. Nikdy by som s Jankom nebola šťastná, ak by som vedela, že je to moje šťastie postavené na nešťastí iného. A predovšetkým mojej sestry!“
„No dobre. V poslednej skúške si obstála. Odpúšťam ti do konca aj to, že si prišla neskoro. Zober si túto vodu v džbánku a pokrop ňou sochu svojej sestry i jej muža. A nezabudni! Nabudúce si dávaj pozor na každé slovo, ktoré vypustíš z úst. Môže priniesť nešťastie tebe i iným!“
Katarína šťastná, že ju kráľ, ktorý vládne nad všetkými kliatbami, nepotrestal, vydala sa na spiatočnú cestu domov, aby oslobodila sestru i Janka.
Katarína sa s ľahkým srdcom vracala domov. Nevedela sa dočkať otca a aj toho, ako oslobodí svoju sestru i Janka. Radosť ju však prešla hneď ako vstúpila do rodnej dediny. Narazila na krivé pohľady svojich susedov.
„Aha, kto sa to vracia! Tá zlomyseľnica!“
„Prekliala sestru i jej muža!“
„Otcovi spôsobila trápenie!“
„Chudák! Takú dcéru má!“
„Škaredá a zlá je, veru tak!“
„A teraz sa sem vracia a dokonca sa aj usmieva!“
Katarína vystrašená jedovatými rečami rýchlo pobehla k rodičovskému domu za otcom.
„Otec môj!“
„Katarína!“
Katarína sa zhrozila. Za ten rok, čo nebola doma, otec strašne ostarol. Ležal na posteli a nevládal sa ani hýbať. Za dcérou len natiahol ruku.
„Čo si to len vykonala? Kam si sa to podela? Hľadal som ťa, čakal!“
„Prepáč otec. Ľutovala som, čo som spravila Veronike a Jankovi. Musela som teda nájsť spôsob, ako svoju zlobu napraviť.“
„Im už nepomôže nik! Ale aspoň ty si sa mi vrátila…“
„Pomôžem im, otec. Poď so mnou.“
Katarína podoprela otca a odviedla ho ku kostolu. Sprevádzali ich nechápavé pohľady ľudí. Katarína vošla dnu a pokropila skamenenú sochu. Ľudia sa nahrnuli dnu a zvedavo sa obzerali.
„Čo to skúša? Čo vymýšľa? Tým dvom už nepomôže! Zostanú kameňom!“
Chvíľu sa naozaj nič nedialo, no potom sa kameň začal meniť a za pár minút tam stála Veronika i Janko živí!
Katarína ich oboch vyobjímala a poprosila o odpustenie. A potom sa celé tri dni oslavovali a radovali a keď oslavy skončili Katarína všetkým porozprávala, čo zažila, aby zrušila sestrinu kliatbu.
krasne rozpavka