Šiesti sluhovia

Dávno pradávno žila stará kráľovná, ktorá vedela čarovať, a mala dcéru, čo bola najkrajšou dievčinou pod slnkom. No starena na iné nemyslela, len ako by ľudí do záhuby doviedla. Keď sa na zámku hlásil pytač, povedala mu, že mu dá dcéru iba pod tou podmienkou, ak splní takú a takú úlohu, no ak ju nesplní, príde o život. Nejedného princa oslnila krása kráľovskej panny a uchádzal sa o jej ruku. Ale pretože nesplnil úlohu, dala ho krutá vládkyňa bez milosti zmárniť.

Kráľovský syn, ktorý sa tiež dopočul o princezninej kráse, povedal jedného dňa otcovi: „Pusť ma, otče, pôjdem aj ja skúsiť šťastie.“ „Ani za svet,“ odpovedal kráľ, „lebo ak sa tam vyberieš, pôjdeš na istú smrť.“

Od túžby za krásnou pannou syn ťažko ochorel. Ležal tak medzi smrťou a životom sedem rokov a žiadny lekár ho nevedel vyliečiť. Napokon kráľ povedal synovi, aby teda išiel skúsiť šťastie. Keď to syn počul, hneď vyzdravel, natešene vstal z lôžka a zberal sa na cestu. Ako išiel na koni cez step, tak už zďaleka zbadal čosi, čo sa podobalo na veľkú kopu sena. Ako sa blížil, už rozoznával, že je to brucho akéhosi človeka, čo si tam ľahol popod strom. Keď tučniak zbadal pocestného, vstal a oslovil ho: „Ak potrebujete pomoc, vezmite ma k vám do služby.“ Princ mu odpovedal: „Čo by som si počal s takým ťarbákom?“ „Och,“ povedal tučniak, „toto je nič! No keď sa ja riadne nadýchnem, som tritisíc ráz tučnejší ako teraz.“ „Ak je tak,“ povedal princ, „poď so mnou, možno sa zídeš.“

Tučniak teda šiel a zakrátko natrafili na človeka, čo ležal na zemi s uchom v tráve. Princ sa vyzvedal: „Čo tu robíš, človeče?“ „Počúvam, čo sa práve deje vo svete, lebo mojim ušiam nič neujde, ja počujem aj trávu rásť.“ „Povedz mi teda, čo sa robí na dvore starej kráľovnej, ktorá má najkrajšiu dcéru pod slnkom?“ spytoval sa princ. Chlap odpovedal: „Počujem svišťať meč, čo sťal hlavu jednému pytačovi.“ Kráľovský syn mu povedal „Poď so mnou, možno sa mi zídeš.“ Od tej chvíle išli traja. Odrazu videli na zemi ležať dve čižmy a kus lýtok v tých čižmách, no ďalej nedovideli. Až o nejaký čas došli k telu i hlave.

„Fíha!“ zvolal princ, „ale ty si dlhý ožeh!“ „Och,“ odpovedal mu dlháň, „toto nie je ešte nijaká dĺžka. No keď si ja riadne údy povystieram, som aj tritisíc ráz dlhší ako teraz. Potom som vyšší ako najvyššia hora na svete. Rád vám poslúžim, ak ma prijmete do služby. „Poď so mnou.“ Súhlasil princ a spolu pokračovali v ceste, až pokým nedošli k človeku, čo mal zaviazané oči. Princ sa ho spytoval: „Máš vari také slabé oči, že sa nemôžeš dívať do svetla?“ „Nie,“ odpovedal človek, „ja si nesmiem sňať šatku z očí, lebo na čo sa ja len pozriem, všetko sa rozpadne na márne kusy. Taký silný mám zrak. Ak by ste ma na dačo potrebovali, rád pôjdem k vám do služby.“ „Poď so mnou, možno sa mi zídeš.“ Odpovedal mu princ a šli spolu ďalej, až kým nezastavili pri chlapovi, čo ležal na horúcom slnku, no triasol sa od zimy.

„Ako ti môže byť zima, keď slnko tak praží?“ opýtal sa ho princ. „Ach,“ odpovedal chlap, „ja som už od prírody celkom iný ako druhí ľudia. Čím je teplejšie, tým väčšmi sa trasiem od zimy a mráz mi prejde až do kostí. No čím je chladnejšie, tým väčšia horúčava ma morí.“ „Ty si aké čudo,“ krútil princ hlavou, „ale ak chceš u mňa slúžiť, poď so mnou.“

A tak šli ďalej už šiesti, až zbadali muža, ktorý si vytiahol krk do veľkej výšky, obzeral sa okolo seba a zrakom prevŕtal všetky hory. Princ sa ho opýtal: „Na čo tak horlivo pozeráš?“ Muž odpovedal: „Mám také prenikavé oči, že vidím cez všetky hory a polia, vrchy a doliny, ba cez celý šíry svet.“ Princ mu navrhol: „Ak chceš, poď so mnou, lebo taký ako ty mi ešte chýba.“

Netrvalo dlho a princ so svojimi šiestimi služobníkmi vošli do mesta, kde žila čarodejnícka kráľovná. Nepovedal, kto je, čo je, a hneď vyslovil svoju žiadosť: „Ak mi dáte vašu peknú dcéru za ženu, vykonám, čo mi uložíte.“ Čarodejnícka kráľovná sa potešila, že jej zase jeden driečny mládenec padol do osídel, a povedala mu: „Dám ti tri úlohy, ak všetky splníš, staneš sa pánom a manželom mojej dcéry.“ „Aká je prvá úloha?“ pýtal sa. „Donesieš mi prsteň, čo som hodila do Červeného mora.“

Princ išiel za svojimi sluhami a povedal im, čo je jeho prvou úlohou. „Pozriem sa, kde leží.“ riekol chlap s prenikavými očami. Zahľadel do mora a povedal: „Ostal visieť na tom ostrom kameni.“ Došli k moru a tučniak priložil ústa k vode. A vlny sa mu valili do úst ako do nejakej priepasti. Keď vypil celé more, bolo tam zrazu sucho ako na lúke. Potom sa dlháň trochu zohol a vzal prsteň z kameňa. Princ sa náramne potešil a zaniesol ho starej kráľovnej. Veľmi ju prekvapil, no pripomenula mu: „Prvú úlohu si šťastlivo zvládol, ale teraz ťa čaká druhá. Vidíš tamto na lúke sa pasie tristo tučných volov. Tie musíš s kožou aj srsťou, s kosťami aj rohmi zjesť. A dolu v pivnici je tristo sudov vína. Tie musíš k tomu vypiť. No ak z volov ostane čo i len sŕstka a z vína kvapka, tak zaplatíš svojím životom.“ Princ jej na to: „A  môžem si prizvať hostí? Samému mi nechutí.“ Starena mu povolila, aby si jedného prizval, ale viac nie. Prizval si tučniaka a ten tristo volov popratal tak, že neostala z nich ani sŕstka, ba ešte sa pýtal, či okrem tých raňajok ešte niečo nebude. I víno vypil rovno zo sudov až do poslednej kvapky.

Keď tučniak všetko vypil a pojedol, tak išiel za kráľovnou a oznámil jej, že splnil aj druhú úlohu. Začudovala sa a povedala: „To sa dosiaľ ani jednému pytačovi nepodarilo, no ostáva ti ešte tretia úloha. Dnes večer ti privediem do komory moju dcéru. No keď tam bude sedieť, nie aby si pri nej zaspal. Len čo udrie dvanásta hodina, vojdem do komory, a ak dcéra nebude už pri tebe, si stratený.“ Princ rozmýšľal: „Táto úloha je ľahká, pri takej krásavici ani oka nezažmúrim.“ Keď prišla noc, vošla do komory starena a priviedla dcéru. Dlháň sa skrútil okolo mladých a tučniak sa postavil pred dvere, takže sa dnu nedostala ani živá bytosť. Tak to bolo až do jedenástej hodiny. Vtedy začala starena čarovať, takže všetci zaspali až do trištvrte na dvanásť, kedy sa čary pominuli a všetci sa zobudili. „Och, to je strašné.“ zvolal princ. Aj sluhovia bedákali, ale chlap s dobrými ušami im povedal: „Buďte ticho, popočúvam trocha!“ I začul princeznú: „Sedí na skalisku, vzdialenom asi tristo hodín odtiaľto, a narieka nad svojím osudom. Dlháň, teraz nám pomôžeš už iba ty. Keď sa vystrieš a urobíš niekoľko krokov, hneď si pri nej.“ Dlháň na to pristál a raz-dva boli pred zakliatym skaliskom. Dlháň vzal pannu do ruky a hneď ju odniesol nazad. Už pred dvanástou hodinou sedeli už všetci spolu ako predtým a tešili sa, že sa to tak dobre skončilo. Keď bila dvanásta hodina, priplichtila sa k ním stará čarodejnica a vystrúhala posmešnú tvár, akoby chcela povedať: „A teraz je už môj!“ No keď uvidela dcéru v princovom náručí, musela mu pannu prisľúbiť. Princ si vzal pannu za ženu, no možno by to tak neskončilo, keby nebolo šiestich služobníkov.

4.8/5 - (12 votes)

Leave a Comment

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *