Dcéry kráľa Slnka

Všetci poznáme Slnko. Svieti na našu Zem a vďaka nemu tu máme teplo a svetlo. Len málokto však vie, že Slnko malo desať dcér. Žili s ním v jeho zámku a cez okná sa pozerali dole na zem. Veľmi sa chceli ísť pozrieť tam dole za ľuďmi no otec im to nikdy nechcel dovoliť. „ Vy patríte sem! Ku mne! Svet tam dole nie je pre vás.“ Dcéry sa však nevzdávali a raz sa rozhodli, že otcovi utečú a aspoň na chvíľu sa pozrú na zem, ako to tam vyzerá.

Spoločne zišli po rebríku, ktorý viedol na zem a ocitli sa medzi ľuďmi. Jedna išla tam, druhá tam, tretia tam. Rozpŕchli sa do sveta a zabudli, že mohli na zemi ostať len jeden deň. Stretli princov, zaľúbili sa do nich a boli svadby.

Lenže Slnko zistilo, že doma nemá dcéry a nahnevalo sa.  Nevyšlo na oblohu. Dcéry vedeli čo urobili a tak vyšli na pole a ktorý im zakričal: „Vráťte sa domov! Patríte ku mne!“ Dcéry však prosili: „ Nechaj nás tu rok! Jeden jediný rok a vrátime sa domov.“

Slnko súhlasilo a dalo dcéram rokom.  A dcéry sa vrátili do zámkov, k svojim manželom a zabudli na otca i na svoj sľub. Rok sa s rokom stretol a dcéry sa nevrátili domov. Slnko sa nahnevalo a zase nevyšlo na oblohu. Tento krát však nie na chvíľu.

Boli to celé dni, čo nesvietilo. Ľudia i zvieratá začali chorľavieť, kvety a stromy vysychať. Dcéry si spomenuli na svoj sľub, vyšli na pole a zase kričali na otca. „ Otec vyjdi na oblohu! Ľudia nemôžu trpieť za našu vinu.“ Slnko vyšlo na oblohu. Ľuďom nechcel ublížiť, ale svoj dcéry chcel potrestať.

A tak ich premenil na kvetiny. A nie na hocijaké. Na také ktoré sa jemu podobali. Ľudia ich pomenovali slnečnicami a dodnes rastú na zemi ako pripomienka nesplneného sľubu, ktorý dali svojmu otcovi.

4.1/5 - (14 votes)

Leave a Comment

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *