Dnes je veľký deň. „Konečne prasklo posledné vajícko.“ hovorí mama kačka. Čaká už veľmi dlho, a aj celý hydinový dvor je už nedočkavý. Aké však bolo prekvapenie, keď sa objavila hlavička! „Čie je toto škaredé káčatko?“skríkne mama kačka.
„Moje nie je!“riekne sliepka, „Nejaký darebák sa s vami škaredo zahral.“ Mama kačka, nahnevaná, že tak dlho čakala na čosi také škaredé, čo ani nie je jej, káčatko vyhnala. “A nech ťa tu už viac nevidím!“ zakričala mama kačka. „Si hanbou celého gazdovstva!“dodali ostatný.
Trápenie však neskončilo! Zlí bratia zahnali káčatko až doprostred jazera. „Môžem za to, že som škaredé?“pýta sa nevinné káčatko. „Ja som sa na svet nepýtalo!“ Ešte aj veveričky sa mu posmievali a vyhrážali sa, že doň budú hádzať oriešky. „Aké je škaredé!“ počuje káčatko zo všetkých strán. Ani šíp priamo do srdca by ho tak nezabolel. Čo z takého života? Káčatko začulo výstreli a ukrylo sa v tŕstí. No aj pes sa zatváril dajako čudne, keď ho zbadal, a nechal ho napokoji.
Prišla zima a s ňou aj sneh. Zvieratká nemali čo jesť. Úbohé káčatko sa trIaslo od zimy a len tak sa potulovalo. Čoskoro zbadalo skýsi dom a začalo dúfať: „Možnože ľudia ma budú mať radi:“ Napokon ho zbadala babička, ktorá ho nechala prezimovať u seba. Aké krásne je schovať sa v nežnom náručí! Káčatko prežilo zimu pokojne a v teple, len keby nebolo protivnej mačky, ktorá naň stále zazerala kútikom oka.
Káčatko sa neobávalo zbytočne, a hneď na jar ho mačka vyhnala z domu. A tak sa opäť smutné ocitlo vonku. Opustené káčatko prišlo až k rieke, kde sa na brehu povaľovali akési haraburdy. Tam sa usadilo a pomaly začalo zabúdať, aké je to byť škaredé, lebo tam nebolo nikoho, kto by mu to pripomínal.
Až jedného dňa ho z nečinnosti vytrhli detské hlasy. „Ďalšia!“ zakričalo jedno z detí. „Aká je veľká a krásna!“ „Veľká a krásna?“ opakovalo si káčatko. „O kom to hovorí?“ Labuď plávala majestátne medzi ostatnými labuťami! Tie, obdivujúc jej krásu, ju úctivo zdravili. Od toho dňa bolo škaredé káčatko už len vzdialenou spomienkou.
