Patrik bol malý chlapec. Žil v útulnom dome so svojím otcom. Vedľa domu mali veľkú garáž. A nad garážou visel nápis: „Najlepší mechanik v meste.“ Pretože Patrikov otec v tej garáži opravoval autá. Prichádzali k nemu ľudia so svojimi autami z celého okolia. Dokázal opraviť takmer všetko na aute. Patrik vždy sledoval svojho otca pri práci. Učil sa od neho. Už ako malý chlapec bol šikovný a veľa vecí zvládol sám.
Jedného rána, keď Patrik s otcom ešte raňajkovali, počuli, ako sa k nim blíži pokazené auto. Jeho motor znel, akoby kašľal. Keď sa pozreli z okna, videli, že dym z jeho výfuku je úplne čierny. Celé auto poskakovalo a trhalo sebou. Patrik a jeho otec vyšli von, aby privítali muža s autom. Ten pán prišiel pred ich dom.
Vystúpil a začal vysvetľovať: „Dobrý deň. Prosím, pomôžte mi. Neviem, čo s ním je. Mám rozvážať ľudí a on robí toto. Nechce šoférovať. Trasie sa. Z výfuku sa mu valí čierny dym. Neviem, čo s ním mám robiť.“ „Pozrieme sa naň.“ Povedal otec a zastavil auto v garáži.
Bol tam s ním celý deň. Preskúmal ho zo všetkých strán. Nevedel prísť na to, prečo motor tak zle beží. Otec bol nešťastný. Stále premýšľal, čo je s autom. Všetko sa zdalo byť v poriadku. Vôbec to nedávalo zmysel.
Na druhý deň vstal Patrik veľmi skoro. Jeho otec ešte spal. Patrik sa rozhodol vstať za tmy a ísť do garáže. Pozeral sa na auto a snažil sa zistiť, čo s ním nie je v poriadku, aby pomohol otcovi. Prešiel okolo celého auta. Pozrel sa pod kapotu a prezrel si motor. Nikde nie je nič rozbité. Patrik si zamyslene sadol na zem vedľa auta. „Čo je s tebou, kamarát. Niečo predo mnou skrývaš a nechceš mi ukázať čo. Čo ťa trápi? Prečo nechcš šoférovať? Musíš mať dôvod.“ Patrik nahlas uvažoval.
„Už nechcem voziť cudzích ľudí.“ V garáži sa ozývala ozvena. Patrik vyskočil a s otvorenými ústami hľadel na auto. Podišiel k nemu bližšie. Položil naň ruku a spýtal sa: „Hovoríš?“ „Áno, ale prosím, nikomu to nehovor. Poviem, čo mi je. Ale prosím ťa, nikomu nehovor, že môžem hovoriť.“ Povedalo auto. Patrik okamžite súhlasne prikývol hlavou. A auto začalo hovoriť: „Už nechcem voziť cudzích ľudí. Môj pán je dobrý. Stará sa o mňa. Ale jeho úlohou je voziť ľudí. Na letisko, do vlaku, na večierok, jednoducho všade. Ale všade lepia žuvačky, hádžu na mňa odpadky, špinia mi sedadlá. Som z toho unavený a smutný. Preto predstieram, že neviem šoférovať. Takže už so mnou nejazdia cudzí ľudia.“
Patrick si všetko vypočul a premýšľal, ako to vyriešiť. Vedel, že auto sa trápi, ale vedel aj to, že jeho pán potrebuje prácu. A potom na niečo prišiel. Vzal veľký kus papiera a napísal naň: „Za akékoľvek poškodenie vysoká pokuta a vyhodenie z auta.“ Starostlivo prilepil tento nápis, aby ho každý videl a aby sa neodlepil. „To by malo pomôcť. Prečíta si ho každý, kto nastúpi do vášho auta. A ak vám niekto ublíži, jednoducho zastavte, otvorte dvere a vyhoďte ho von. Potom si každý zapamätá, ako sa k vám správať zdvorilo. A ja poviem tvojmu pánovi, že ten nápis nemôže dať dole a že som pre teba pripravil program, aby si jednoducho vyhadzoval neslušných ľudí. Takže to vie.“ Auto bolo spokojné. Poďakovalo Patrikovi a tešilo sa, že si preňho príde jeho pán. A aby mu ukázal, ako dobre vie šoférovať.
Patrikov otec dodnes nevie, ako zistil, čo sa s autom stalo. Bol však hrdý na to, že ho dokázal opraviť. A že už ako malý chlapec vedel, čo je správne a čo nie.
