So slimákmi je to ťažko. Veď aj vy isto viete, že chodia veľmi, veľmi pomaly a všade meškajú. Aj Vilko bol slimák a chodil presne tak isto – veľmi pomaly. Prvého septembra však ako ostatné zvieratká ( a deti) nastupoval Vilko do školy.
Prvýkrát. Bol prvákom. Keďže sa jeho mama bála, že príde neskoro, poslala ho na cestu už 30. augusta. Nabalila ho riadne na cestu – upiekla mu pirôžky, aby cestou nebol hladný. A Vilko sa vydal na cestu. Cesta, ktorá by srnčekovi trvala pár minút, mala trvať slimákovi celé dva dni. Samozrejme – s prestávkami na jedlo i na spánok. A tak Vilko vyrazil.
Joj, či sa mu len nechcelo. Bol ešte lenivejší ako zvyčajne. Každú chvíľku oddychoval a každú chvíľku jedol. A keď sa najedol, bol unavený a musel si zase oddýchnuť. A potom zase vyhladol. A zase jedol. Okrem toho stretol v lese cestou aj deti. Tie sa okolo neho zhŕkli, chytili ho rúk a spievali mu pesničku: Slimák, slimák, vystrč rožky, dám ti maslo na parožky, ak ich nevystrčíš von, podpálim ti dom! Vilko sa zľakol, zaliezol do ulity a dlhé hodiny sa bál vyzrieť von, či už tie zlé detiská odišli.
Veruže odišli. No ešte predtým slimáčika neboráčika položili ďaleko od cesty. Deti mu chceli pomôcť – no chudák Vilko! Kým ten zase vyšiel na cestu, ubehli ďalšie dlhé hodiny. Keď prišiel do školy, zvieratká sa už všetci učili a Vilka pán učiteľ Sova veľmi vyhrešil. Darmo Vilko vysvetľoval, že nezaspal a že išiel dokonca o dva dni skôr- nikto mu neuveril!
