So slimákmi je to ťažko. Veď aj vy isto viete, že chodia veľmi, veľmi pomaly a všade meškajú. Aj Vilko bol slimák a chodil presne tak isto, veľmi pomaly. Prvého septembra však, ako ostatné zvieratká a deti, nastupoval Vilko do školy.
Prvýkrát. Bol prvákom. Keďže sa jeho mama bála, že príde neskoro, poslala ho na cestu už 30. augusta. Nabalila ho riadne na cestu, upiekla mu pirôžky, aby cestou nebol hladný. A Vilko sa vydal na cestu. Cesta, ktorá by srnčekovi trvala pár minút, mala trvať slimákovi celé dva dni. Samozrejme s prestávkami na jedlo i na spánok. A tak Vilko vyrazil.
Joj, či sa mu len nechcelo. Bol ešte lenivejší ako zvyčajne. Každú chvíľku oddychoval a každú chvíľku jedol. A keď sa najedol, bol unavený a musel si zase oddýchnuť. A potom zase vyhladol. A zase jedol. Okrem toho stretol v lese cestou aj deti. Tie sa okolo neho zhŕkli, chytili ho do rúk a spievali mu pesničku: Slimák, slimák, vystrč rožky, dám ti maslo na parožky, ak ich nevystrčíš von, podpálim ti dom! Vilko sa zľakol, zaliezol do ulity a dlhé hodiny sa bál vyzrieť von, či už tie zlé detiská odišli.
Veruže odišli. No ešte predtým slimáčika neboráčika položili ďaleko od cesty. Deti mu chceli pomôcť, no chudák Vilko! Kým ten zase vyšiel na cestu, ubehli ďalšie dlhé hodiny. Keď prišiel do školy, zvieratká sa už všetky učili a Vilka pán učiteľ Sova veľmi vyhrešil. Darmo Vilko vysvetľoval, že nezaspal a že išiel dokonca o dva dni skôr, nikto mu neuveril!
