Jurko a Dávid boli najlepší kamaráti. Bývali spolu v jednej bytovke a chodili do jednej škôlky, kde sa hrali celý deň všelijaké hry. Lenže prvého septembra sa obidvom chlapcom zrútil svet.
Jurko už musel ísť do školy a Dávid mal byť v tomto roku ešte v škôlke. Ako len Jurko svojmu kamarátovi závidel! Žiadna škola, písomky, noví spolužiaci, nové učiteľky! Bude si pekne v škôlke a tam mu bude dobre. Zahrá sa, dobre sa naje (určite dostane od pani kuchárky aj dupľu), potom si pospí a pôjde domov. A zase sa bude hrať.
A Jurko? Žiaden spánok po škole! Bude musieť robiť domáce úlohy! Navyše bol Jurko nahnevaný aj z iného dôvodu. Posadili ho k Aničke a tá bola ale strašne nepríjemná! Všetko chcela mať najlepšie a chcela mať samé jednotky! Bola priam odporná!
Na písaní jej Jurko drgol a Aničke sa v zošite urobila veľká machuľa. „Jój, ty si ale! Pozri, čo robíš! Ani sám nevieš písať. Dosť že sám píšeš škaredo, ešte aj mne robíš zle! Však počkaj, prepadneš do škôlky, a určite chceš, aby som aj ja tiež!“ Jurko sa hneď začal zaujímať, čo je to prepadnúť. A tak mu to Anička vysvetlila: „Keď budeš dostávať zlé známky, nepôjdeš do druhého ročníka, ale zase do prvého. S deťmi, ktoré sú teraz v škôlke.”
To sa Jurkovi veru páčilo! Bude v triede s Dávidom! A od toho dňa Jurko robil všetko preto, aby prepadol. Nerobil si úlohy a všetko naschvál kazil. Učiteľka už z neho bola zúfalá.
A potom, o pár mesiacov neskôr, sa Dávid odsťahoval do druhého mesta a Jurko prišiel na to, že aj keby prepadol, nikdy už s Dávidom do triedy chodiť nebude. A tak sa Jurko rozhodol, že už nechce prepadnúť. Veď by sa mu všetci smiali. A najviac tá Anička. Však nech len počká! On jej ešte ukáže, aký je dobrý žiak!
