V jednej neďalekej zoologickej záhrade žilo mnoho zvierat. Aj keď každé malo svoj výbeh, všetky zvieratká sa navzájom dobre poznali. Každý večer, keď návštevníci odišli, sa spolu rozprávali. Rozprávali si, čo počas dňa zažili, a dokonca sa aj navštevovali. Ich ľudskí ošetrovatelia sa o ne pekne starali, a tak aj zvieratká boli spokojné a mali sa tam dobre.
Až na jedného mladého slona, ktorý v poslednom čase smutne pochodoval medzi výbehmi. Sloník sa volal Kubko. Bol krásny, zdravý, silný, ale akýsi celý nešťastný. Chodil po zoo so sklonenou hlavou, nechcel sa hrať. Večer sa s ostatnými nerozprával. Jeho mamička slonica sa ho často pýtala: „Čo sa deje, Kubko?“ Na to on zosmutnel o chlp viac a nič nepovedal. Až raz mu čosi smútok vzalo.
Bolo krásne popoludnie. Všetky zvieratká sa ukazovali pred návštevníkmi zoo. Mladý slon bol schovaný. Kamaráti sloníka Kubka sa dohodli, že mu jednoducho skúsia pomôcť. A tak večer, keď už návštevníci odišli, zavolali svojho kamaráta: „Kubko, poď za nami! Potrebujeme s tebou hovoriť. Robíme si o teba starosti.“
Po chvíľke prehovárania sloník vyšiel zo svojho úkrytu. „Čo sa deje?“ pokračovali zvieratká. Kubko sa nadýchol a začal vysvetľovať: „Keď ja si myslím, že nič neviem a že som úplne neužitočný.“ „Ale Kubko, veď určite niečo vieš! Každý niečo vie,“ utešovali ho kamaráti.
„Tak ja to skúsim,“ odhodlal sa Kubko. Rozhliadol sa okolo seba. Gepardy! „Skúsim si s vami dať preteky. Chcel by som vedieť rýchlo behať,“ hovorí sloník Kubko. Postavil sa na štartovaciu čiaru a keď bolo odštartované, mladý slon aj gepardy vybehli. Než sa však sloník rozbehol, gepardy boli na druhej strane zoo. „Behať rýchlo neviem,“ hovorí smutne Kubko.
„Tak skúsim lietať,“ pokračoval ďalej v nápadoch a pozeral sa pritom na orly krúžiace nad jeho hlavou. Sloník Kubko sa postavil na najvyšší vrchol, ktorý v zoo našiel. Skočil z neho a pritom mával ušami, ako najviac dokázal. Vôbec sa nevzniesol. Len dopadol na zem. „Lietať tiež neviem,“ smutne hovorí sloní chlapec. Nech premýšľal, ako premýšľal, nevedel, čo by mu mohlo ísť. Každé zvieratko v zoo niečím vynikalo. Len on nie.
Pomaly sa šiel schovať do svojho úkrytu, keď sa v tej chvíli zdvihol obrovský vietor. Fúkal do všetkých strán a bral so sebou všetko, čo uniesol. Zdvihal domčeky malých zvierat, lámal kríky, dokonca zlomil aj strom. Jeho kmeň spadol priamo pred noru malých surikát a ony teraz nemohli von. Boli uväznené vo svojom domčeku. Bolo to veľmi nebezpečné, preto sa zvieratká snažili kmeň odtiahnuť alebo nejako nadvihnúť. No nikto s ním nepohol.
Až prišiel k surikatám Kubko. Chytil kmeň svojím chobotom, napol všetky sily a strom zdvihol zo zeme. Opatrne ho odniesol dostatočne ďaleko, aby si nikto neublížil. Surikaty vybehli z nory von a začali veľmi sloníkovi ďakovať. Medzitým sa upokojil aj veľký vietor a všetky zvieratká boli šťastné, že to dobre dopadlo. Sloníkov kamarát jeleň sa k nemu nahol a hovorí: „Tak už vieš, čo vieš? Si silný a svoju silu vieš správne využiť. Dnes si zachránil surikaty.“ Odvtedy už sloník Kubko nie je smutný. Dobre vie, že aj on je užitočný a že niečo vie. Každý je niečím výnimočný.
