Bolo raz jedno malé dievčatko menom Natálka. Bolo to veselé dievčatko, ktoré milovalo zimu. Tieto zimné dni trávila pečením koláčikov s mamou či hraním sa v snehu. Najviac sa však tešila na blížiace sa Vianoce. Ich krásny vianočný stromček už bol ozdobený a hrdo sa pýšil pri okne, kde sa nádherne ligotal.
Bolo slnečné, no mrazivé nedeľné ráno a Natálka sa vybrala s ockom na krátku prechádzku do neďalekého parku. Sniežik im jemne praskal pod nožičkami. Ocko si pospevoval a rozprávali sa o snehových vločkách. Natálku fascinovalo, ako si veselo poletujú po oblohe.
„Tancujú ako také víly,“ povedalo s úsmevom dievčatko.
„To veru tancujú. A vieš o tom, že každá snehová vločka má svoj vlastný tvar?“ spýtal sa jej ocko.
Dievčatko nechápavo pokrútilo hlavou. Ocko potom rozprestrel ruky a povedal jej, aby počkala na snehovú vločku — určite jej nejaká padne priamo do dlane.
Natálka hľadela na svoju rúčku. A veru! Ocko mal pravdu. Maličké snehové vločky na jej ruke vyzerali úplne odlišne.
„Wau,“ povedalo s prekvapením v očkách dievčatko, sledujúc ich tvar. Jedna vločka mala tvar hviezdičky, druhá bola zase s vlnkami ako taký ľadový kvietok. Boli skutočne krásne. Natálka si myslela, že len v rozprávkach majú vločky taký čarovný tvar, netušila však, že aj v skutočnosti sú také krásne a čarovné.
Jej vločky však zrazu z dlane začali pomaličky miznúť.
„Ocko, tie vločky zmizli. To prečo? Kam mi odišli?“ spýtala sa smutne Natálka, keď videla, ako dve snehové vločky zmizli z jej mäkkučkej rukavičky.
Ocko sa zasmial. „Vieš, nemôžu tam predsa zostať celý deň,“ povedal s úsmevom. „Na tvojej rúčke im bolo príliš teplučko, tak sa roztopili,“ vysvetlil jej.
Natálka sa usmiala. Už tomu rozumela. Vločky potrebujú chlad.
A tak sa s ockom naďalej pozerali na krásne padajúce vločky a potom sa vybrali stavať snehuliaka.
Keď prišli domov z krásnej prechádzky zasneženou krajinkou, mama ich čakala s horúcim čajíkom. Dievčatko hľadelo von oknom na padajúce vločky, popíjajúc čajík a snívajúc o krásnych vločkách, ktorým už o trošku viac rozumela.
