Kde bolo tam bolo, bolo raz jedno dievčatko menom Rozárka. Kučeravá Rozárka žila so svojimi rodičmi a bračekom na hrboľatom kopci v domčeku pri lese. V jeden chladný decembrový deň sa Rozárka vybrala sánkovať. Išla sa sánkovať dole z ich kopca, spolu s jej bračekom Samkom.
Naháňali sa v snehu, guľovali sa, ba dokonca i pretekali, kto bude prvý dole na sánkach. Súrodenci sa spolu hrali celý deň. No Samko bol stále prvý a lepší. Postavil väčšieho snehuliaka, vždy ju poriadne zguľoval a vždy bol prvý dole svahom. Rozárka chcela byť tiež v niečom šikovná. ,,Postavme si ďalšieho snehuliaka!“ povedal veselo Samko sestričke.
Rozárke sa však snehuliaka stavať nechcelo, a radšej robila anjela v snehu. Bola smutná, že jej braček je vo všetkom prvý a lepší ako ona. Popritom ako sa Rozárka hrala v snehu, jej na nos padla malá snehová vločka. Rozárka si ju presunula na prst a sledovala aké krásne tvary vločka má a ako sa ligoce na slniečku.Rozárka porozprávala vločke aká je smutná, že jej braček ju vždy vo všetkom predbehne. ,,Neboj sa aj tebe sa bude v niečom dariť určite si šikulka a ani o tom nevieš,“ povzbudila ju malá trblietavá vločka. Rozárka nechápala ako je možné, že vločka rozpráva. ,,Ty vieš rozprávať?“ spýtala sa jej Rozárka prekvapivo. ,,Áno, avšak hovorím, len pred tými ľuďmi, ktorý sú smutní a viem im pomôcť a rozveseliť ich“ odpovedala jej snehová vločka veselo. Rozárka však nechápala ako ju dokáže snehová vločka rozveseliť.
Snehová vločka sa jej snažila vysvetliť, že nie je dôležité byť vo všetkom prvý, dôležité je robiť niečo čo nás baví a čo nás robí šťastnými. ,,Ale ako je možné, že môj braček je vždy rýchlejšie dole a postaví vždy krajšieho snehuliaka? Je vždy šikovnejší než ja!“ spýtala sa jej smutne Rozárka zatiaľ čo sledovala svojho bračeka ako stavia veľkého snehuliaka. Snehová vločka jej však vysvetlila, že Samkovi sa síce darí v tom, no nemusí sa mu dariť v iných veciach. ,,Vieš, ale závidieť sa nemá. Každý vie niečo iné a stavím sa s tebou, že Samko nespieva tak krásne ako ty! Počula som ťa ako krásne spievaš popritom ako ste sa spolu hrali!“ povedala jej veselo vločka.
Rozárka sa zamyslela a uvedomila si, že má pravdu. Jej braček predsa nevie spievať. Rozárka si uvedomila, že svoju bračekovi nemôže závidieť, každý vie predsa niečo iné, tak ako povedala snehová vločka.
Rozárka poslúchla snehovú vločku a už viac nebola smutná, začala si veselo pospevovať a hrať sa v sniežiku s bračekom. Bola rada, za takú cennú radu akú od nej dostala. Už nehľadela na to v čom jej jej braček lepší, alebo v čom je lepšia ona. Ako povedala snehová vločka, dôležité je nájsť si to čo nás baví a v čom sme dobrí a to bolo pre Rozárku spievanie.
