Soľ nad zlato

Žil raz jeden kráľ, ktorý mal tri dcéry. Kráľ už cítil, že slabne,a tak často rozmýšľal  nad tým,  ktorá z jeho dcér by sa mala stať kráľovnou po jeho smrti. Ťažko mu bolo vybrať si, keďže všetky boli rozdielne a všetky mal rovnako rád. Napokon kráľ prišiel na to, ako si vybrať, a tak si dal zavolať všetky tri dcéry.

„Ako vidíte, dcéry moje, už som starý,  a tak chcem ustanoviť,  ktorá z vás sa stane kráľovnou po mojej smrti. No najskôr by som rád vedel, ako ma máte rady. Tak povedz najkôr ty, moja najstaršia, ako máš rada svojho otca.“ „Ach,otče môj, ako rýdze zlato.“odpovedala najstaršia. 

„No dobre. A teraz ty, prostredná,ako ma máš rada?“ „Jaj, otče môj, mám vás rada, ako všetky šperky v tomto kráľovstve.“riekla prostredná. „Dobre. A ty, dcérka najmladšia, ako máš rada svojho otca?“ „Ja vás, tatuško, mám rada ako soľ.“povedala Maruška a pozrela na sojho otca. „Ty len otca zatoľko máš ako soľ?“rozkríkol sa kráľ.

,,Veru ho mám tak rada ako tú soľ.“odvetila a pozrela milo na otca. No kráľ sa rozhneval, že vlastné dieťa si ho neváži viac ako márnu soľ, ktorú každý sype pomedzi prsty, a tak Marušku vyhnal z kráľovstva. Maruška bola zvyknutá otca poslúchnuť na slovo, a tak sa pobrala preč.                     

Vydala sa cez hory a doliny až to tmavého lesa, kde po ceste stretla starú ženu. No nebola to len taká žena, ale múdra, veštica. ,,Maruška,Maruška,povedz mi,kde ideš a prečo si taká uplakaná.“ ,,Ach, starká, vy mi aj tak nedokážete pomôcť.“ 

„Ej, dievka moja, len  i rozpovedz, azda sa ti nájde rada.“povedala starenka, a tak jej Meruška rozpovedala jej trápenie. Starká prikyvovala a zavolala Marušku, aby išla k nej do služby. Tá bola vďačná a nasledovala starkú do jej malej chyžky pod lesnými svrčinami, kde bývala. „A teraz zrezka do roboty!“zvolala starká, „Len či ty vieš priasť, motať, tkať ? Či mi vieš ovečky popásť a podojiť?“ „Neviem starká, neviem, ale naučím sa, ak mi ukážete.“vyriekla Maruška.

Hoci nevedela, ako to u chudobných chodí, no privykla si na všetko.

Doma zatiaľ sestry otca hladkali, okolo hrdla sa mu ovíjali, lebo dával, čokoľvek sa im zažiadalo. Kráľ pomaly videl, že najstaršej sestre je milšie zlato ako otec. A prostredná mu oznámila, že vydávať sa chce a on vedel, že s venom pominie aj jej láska k nemu. Často mu zišla na um Maruška, no vždy myšlienku zaháňal. „Ej,čo! Veď ma mala rada len ako márnu soľ!“  

Čas plynul a v kráľovstve sa mala konať hostina. Pytači mali dôjsť k tej prostrednej. Tu priletí kuchár a vyriekne zadychčane: „Pán kráľ, či už sa všetká soľ rozmočila, alebo do zemi prepadla, no niet jej ani zrnka!“ „Nuž pošli po druhú!“  

„Kdeže pošlem, keď to stalo v každom dome! Celá krajina je bez soli!“ „Tak soľ voľačím iným, alebo var jedlá, do ktorých soľ netreba!“odbil ho kráľ. 

Kuchár si pomyslel, že ako povie kráľ, tak aj bude  a varil jedlá bez soli. No boli to veľmi čudné hostiny. Hostia odchádzali a späť už ani noví neprišli. Načo by aj, keď nemajú to, čo majú aj tí najchudobnejší – vodu a chlieb so soľou.

Bol to trest na celú krajinu. Ľudia chodili ako omámený a upadali do chorôb, no i statok trpel. Teraz kráľ poznal, ako Maruške ukrivdil a poznal, aký vzácny dar je soľ. Maruške sa za ten čas dobre vodilo . Robota jej išla od ruky a o biede v kráľovstve ani netušila. Ale múdra starká vedela o všetkom, a preto si zavolala Marušku a oznámila jej, že je čas, aby sa vrátila domov.

„Ach, starká moja, akože pôjdem domov, keď ma otec nechce?“riekla Maruška a rozplakala sa. „Neplač dievka, všetko bude ešte dobré. Soľ je tam teraz drahšia ako zlato.“starká povedala Maruške o všetkom, čo ešte nevedela, a nakoniec dodala: „Statočne si mi slúžila,tak teraz povedz, čo žiadaš za svoju službu.“ „Za všetko ďakuje starká, no nežiadam viac, ako za hŕsť soli, čo by som otcovi do daru doniesla.“ „Nič iné nežiadaš? Vieš, že ja ti viem všetko splniť.“ „Len tú soľ!“odpovedala Maruška.

„Nuž keď si tak soli vážiš, nech ti nikdy nechýba.“riekla starká a dala Maruške vrecko so soľou, v ktorom sa soľ nikdy neminie. Maruška za všetko poďakovala a pobrala sa domov. Po dlhej ceste došla medzi svojich. Či už preto, lebo ju dlho nepoznali, alebo že mala hlavu v šatke zavinutú, no nepoznali ju. Ani pred kráľa ju pustiť nechceli. „Ej, len vy ma pusťte! Nesiem kráľovi dar nad zlato.“    

Riekli to kráľovi a on im prikázal, aby ju pustili. Maruška žiadala, aby priniesli chlieb, a tak ho nechal kráľ priniesť.

„Chleba máme,ale soli nie!“ „Čo nemáme, to môžeme mať.“vyriekla Maruška a rozviazala vrecúško. Vzala krajec chleba, posypala ho a podala kráľovi. „Soľ!“zaradoval sa kráľ. „Ej, ženička, ako sa ti odmením? Žiadaj čokoľvek.“ „Nič nežiadam, tatuško, len aby ste ma mali radi ako tú soľ.“povedala Maruška milo a odkryla si hlavu.

Kráľ len-len že neomdlel od radosti. Prosil Marušku, aby mu prepáčila, čo sa stalo. Ona otca objímala a láskala. Po kráľovstve sa hneď roznieslo, že najmladšia kráľova dcéra prišla domov a doniesla soľ.Všetci sa hneď potešili, ani nie tak dcére, ako soli, že im dá aspoň oblíznuť. Každému, kto prišiel Maruška nadelila soli zo svojho vrecúška. V strachu, že by neostali bez soli kráľ Marušku napomínal, vraj s dobrým opatrne, no ona zakaždým povedala: „Máme dosť!“ A naozaj z vrecúška neubúdalo. 

Kráľ dal od radosti zavolať staršie hlavy mesta a ustanovil Marušku za kráľovnú. A od toho dňa už v kráľovstve o soľ nikdy núdza nebola.

Leave a Comment

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.