Strašidlo Fanynka

Fanynka bolo zvláštne dievčatko. Žila medzi strašidlami a ona sama bola malé roztomilé strašidlo. Jej ryšavé vlásky boli vždy úplne strapaté, tváre špinavé a oblečenie akoby zošité zo všetkých možných pestrofarebných kúskov oblečenia. Na prvý pohľad sa dalo vidieť, že nie je ako ostatné deti. Lenže Fanynka, tak veľmi chcela mať kamarátov medzi normálnymi deťmi. Aj keď mala mamičku strašidlo a otecka tiež a chodila aj do školy medzi ostatné strašidlá, stále ju lákal ten svet ostatných detí, ktoré strašidlá nie sú.

Mamička jej vždy hovorievala: „Fanynka, tam my nepatríme. Ľudia nechápu, akí sme a mohli by ti ublížiť. Od sveta ľudí sa drž čo najďalej.“ Fanynke to ale nedalo a tak sa skoro každý deň schovávala za rohom múru blízko ihriska, kde sa hrali ostatné deti a pozorovala ich. Bavilo jej to a myslela si, že ju nikto nevidí a tak si myslela , Že je v bezpečí.

Raz keď bola takto schovaná za rohom a pozorovala deti počula za sebou hlas: „Ahoj, ja som Lili. Prečo si tu schovaná a nejdeš sa hrať s nami?“ Fanynka sa tak zľakla, až spadla na zem. Stála za ňou dievčatko, asi rovnako stará ako ona. podala jej ruku, aby jej pomohla vstať a znova jej povedala, nech sa ide s nimi hrať. Fany jej ale hanblivo povedala: „Vieš, ale ja nie som ako ostatné deti. Patrím medzi strašidlá a tiež inak vyzerám a tu medzi ľuďmi nemám čo robiť .“ Liali sa len usmiala a povedala: „To nevadí, že nie si ako my. Poď, bude sranda.“

A tak Fanynka celá natešená a zároveň nervózna išla za deťmi na ihrisko. Zažila to najkrajšie popoludnie. Nikto sa na ňu nepozeral divne, nikto sa jej nesmial a tak získala niekoľko nových kamarátov. Odvtedy Fanynka chodila za deťmi skoro každý deň.

Raz popoludní, keď ale prišla na ihrisko, všetky deti smutne sedeli na lavičke a niečo preberali. „Čo sa stalo?“ Spýtala sa Fanynka detí, pretože spoznala, že ich niečo trápi. Liali si povzdychla a začala všetko vysvetľovať: „Vieš, chodí tu za nami jeden veľký chlapec. Je veľmi zlý. Vyhadzuje nás z ihriska, že takí malí tu nemajú čo robiť. A že ak tu budeme, tak nás vyženie. A my sa ho bojíme. Sme veľmi malí. Ale tu chodíme veľmi radi.“

Fanynka sa zamyslela a potom povedala: „Nebojte sa kamaráti. Tak zariadime, aby odišiel on. Od čoho som predsa strašidlo?“ A začala deťom vysvetľovať, čo vymyslela. Keď už sa blížila hodina, kedy mal zlý chlapec prísť, deti aj Fanynka boli na svojich miestach, tak aby ich nevidel. O chvíľu sa na ihrisku ukázal. Bol vysoký a rozhodne staršie ako ostatné deti.

Rozhliadal sa po ihrisku, keď v tom Fanynka luskla prstami a basketbalové lopty začali samy od seba skákať okolo vysokého chlapca. Odrážali sa od zeme priamo na chlapcov. Ten si len zakrýval hlavu a točil sa dookola. Keď sa lopty upokojili, Fanynka zase luskla prstami a zlého chlapca začali naháňať bránky. Ten začal behať po ihrisku a utekať pred nimi. Nechápal, čo sa to deje. Potom ho bránky obkľúčili a pohrozili mu: „Nebudeš od nás z ihriska nikoho vyháňať a dovoľovať si na mladšie deti. Tu sa môžu hrať všetci.“ Chlapec len s otvorenou pusou horlivo kýval na súhlas.

Deti začali skákať od radosti. A Fanynka? Bola šťastná. Za to, že ju deti vzali medzi seba a nesmiali sa jej, že je strašidlo, ona zase veľmi rada pomohla im. Odvtedy sa na ihrisku hrajú všetci. Dokonca aj z vysokého chlapca sa stal ich kamarát.

4.4/5 - (17 votes)

Leave a Comment

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *