Milé detičky, určite si spomínate na krásnu princeznú Auroru, ktorá žila na hrade spolu so svojím otcom, mocným a pyšným kráľom Horebradom. Princezná však videla, vo svojom otcovi i to dobré a veľmi chcela otvoriť jeho zamrznuté srdce. Vedela, že to musí zmeniť, nechcela predsa, aby sa ho všetci na hrade báli.
V jednu pochmúrnu noc plnej ťažkých kvapiek padajúcich na hrad, sa princezničke Aurore sníval zvláštny sen. Vo svojom sne sa ocitla na farebnej lúke, kde stretla čarovnú vílu, ktorá ju priviedla k princezničkinej mame – kráľovnej, ktorá pred mnohými rokmi zomrela. A práve v tomto kúzelnom sne, dala kráľovná svojej dcérke Aurore cennú radu – a to ako má svojmu otcovi otvoriť jeho chladné srdce.
Po zvláštnom sne, v ktorom Aurora dostala od svojej maminky radu, princezná vedela čo musí urobiť. Mama, kráľovná jej vo sne poradila, aby otcovi uvarila čajík z harmančeka, ktorý kvitne v kráľovskej záhrade. Bol to totiž čaj, ktorý mu jeho žena, kráľovná vždy varila.
Zlatovlasá Aurora, plná nádeje zo sna, ktorý v noci mala, vyskočila z postele na nohy, obliekla si krásne princeznovské žlté šatôčky a vybrala sa do kráľovskej záhrady. Potulovala sa kráľovskou záhradou a veselo si pospevovala, bola presvedčená, že jej mama mala pravdu a že to skutočne výjde. Keď tu, za krásnym rozkvitnutým kríkom plným ruží, schovával sa harmanček.
Princezná Aurora sa opatrne zohla a odtrhla biele kvietky, ktoré si vložila do prúteného košíka. Potom sa vybrala do kráľovskej kuchyne, kde zovrela vodu na čajík. Do vriacej vody v hrnci vložila kvietky a počkala kým sa čajík uvarí. Čajík potom z hrnčeka preliala do zdobenej porcelánovej šálky a vybrala sa do kráľovskej komnaty svojho otca.
Ako kráčala chodbami zámku, ruky sa jej triasli. Vyjde to… musí, hovorila si princezná nervózne. Za oknami hradu, vtáčiky veselo vyspevovali a podporovali ju v jej ceste do komnaty kráľa. Princezná opatrne zaklopala na dvere otca.
,,Prosím?“ zahundral si kráľ popod nos. Aurora siahla po kľučke dverí a pomaly vstúpila do veľkej komnaty. Jej otec stále ležal v posteli, stále bolo totiž skoré ráno. ,,Priniesla som ti čaj ocko,“ prehovorila opatrne princezná a podala harmančekový čaj otcovi. Kráľ sa chabo pousmial, chytil porcelánovú šálku do ruky, stále z nej išla horúca para… a pomaly si odpil. Vtedy sa kráľ rozplakal. Nebol to však plač od smútku. Bol to plač radosti. Kráľ zrazu stratil reč.
,,Čo sa deje?“ spýtala sa princezná stojaca nad posteľou kráľa. ,,To je ten najlepší čaj aký som kedy mal.. pripomenul mi krásne obdobie môjho života.“ Povedal kráľ, postavil sa a vrúcne svoju dcéru po dlhých rokoch objal. A princeznin sen sa splnil. Jej mama mala pravdu. Jeden dúšok čaju odomkol chladné srdce kráľa, ktoré bolo tak dlho zavreté.
Od toho rána sa kráľ skutočne zmenil. Začal si ľudí vážiť a ctiť, na pýchu dávno zabudol. Svoju dcérku, princeznú Auroru si vážil a každé ráno sa spolu prechádzali po kráľovskej záhrade, kde spomínali na krásne chvíle ktoré spolu, i s kráľovnou prežili. Aurora bola konečne šťastná a vďačná za sen ktorý mala, pretože práve ten sen jej otvoril bránu k srdcu jej otca.
