Žiaci 8.A mali prázdniny. A tak sa dohodli, že sa v nedeľu stretnú a pôjdu spolu do lesa na opekačku. Zobrali si klobásky, špekačky, nachystali drevo a spoločne sedeli pri ohníčku a spievali pesničky. Zrazu Jurko navrhol: „Joj, mám chuť na niečo sladké. Slaninky a klobásky boli dobré. Teraz by som si však dal niečo iné.“ Deti súhlasili. „ Poďme si nazbierať čučoriedok.“
A veru aj išli. Rozbehli sa po lese a hľadali malé, tmavé a chutné bobuľky. Zbierali ich do hrnčeka a tešili sa, ako si ich dajú. Zrazu sa však z húštiny vyvalil medveď. No medveď, ešte medvieďa. Deti sa naľakali.
„ Tak to vy kradnete moje jedlo!“ Zrúkol na nich medveď, ktorý sa volal Brumko „ Ale veď to sú len čučoriedky! Rastú v lese. Pre všetkých. Aj pre nás predsa. “ nechápali deti. Brumko však znova zahučal. „ To je moje jedlo. Keď mi čučoriedky pojete, potom som hladný, nemám čo jesť a musím ísť ku vám do dediny. Hľadať si jedlo tam. A potom sa na mňa ľudia hnevajú, že tam nemám čo robiť.“
Deti pochopili. A zahanbili sa. „Joj prepáčte. To sme nevedeli. Asi sme na tom prírodopise nedávali veľký pozor. Vôbec sme nevedeli, že tak veľmi ľúbite čučoriedky. Nech sa páči.“ Deti podišli k medveďovi a podali mu hrnček s nazbieraným čučoriedkami. Miško si rýchlo poutiera ústa, ktoré mal zamazané od bobúľ, aby medveď nevedel, že už ich pár zjedol. Predsa len bol to medveď. A medvede robia strašné veci.
„ Ďakujem, teraz budem mať čo obedovať!“ Deti sa chceli s Brumkom skamarátiť, no predsa len nechceli riskovať. Bol to medveď. A ti robia strašné veci. A tak sa rozlúčili a odišli.
O týždeň neskôr išli na ihrisko pri tržnici. Tam jedna pani predávala ovocie a zeleninu a dokonca aj čučoriedky! Deti si hneď spomenuli na Brumka. Že je zrejme zase hladný!
