Na lúke plnej fialových kvietkov bývala v malom domčeku z kvetov malá včielka menom Johanka. Bola to veľmi usilovná a šikovná včielka. Včielky sú veľmi usilovné tvory, ktoré opeľujú kvietky. Johanka mala krásne žlté bruško a veselé čierne tykadielka. Johanka si každé ráno zobrala svoje malé vedierko a chodila zbierať peľ zo všelijakých voňavých kvitnúcich kvetiniek. Najviac však milovala zvončeky.
Lietala z kvietka na kvietok a zbierala a zbierala, aby mala plné vedierko. Bola šikovná a vždy sa jej vedierko podarilo naplniť až po vrch. A keď zapadlo slniečko usilovná včielka Johanka sa vrátila späť do svojho malého a veľmi útulného domčeka aby nabrala sily na ďalší deň.
Jedno ráno vstala, zobrala svoje malé vedierko na peľ, pripravená ísť do práce..keď tu zrazu čo to?! Vonku padajú obrovské kvapky dažďa a vietor fúka akoby o preteky. Oh nie! „Ach jaj,” zabedákala smutne včielka Johanka. „Ako budem teraz lietať a opeľovať kvetinky? Potrebujeme predsa medík,“ povedala si potichučky a smutne zatrepotala krídelkami.
No Johanka si povedala, že sa len tak nevzdá. Aj napriek dažďu a pánovi vetríkovi, ktorý fúkal jedna radosť, vyletela zo svojho domčeka. Johanka a jej vedierko sa snažili ako vedeli, vyhnúť sa každej kvapke. Keď v tom zrazu z oblohy padá obrovská bublina. A padala rovno na malú včielku Johanku!
„Pomoooocc! Je tu niekto?!” kričí Johanka a narieka ako sa na ňu rúti veľká bublinka. No cez veľký dážď a vietor malú včielku nik nepočuje. Malá včielka bojazlivo otvorí očká a čo to.. aj so svojím vedierkom bola uväznená v tej veľkej bublinke! Bublinka s ňou letela a letela veľmi ďaleko, ďaleko od svojho domčeka a aj ďaleko od lúky. Johanka sa veľmi bála, keď v tom “prásk” a bublinka praskla a včielka spadla na zem. Johanka sa snažila odletieť, ale bola ešte veľmi slabá a unavená. Nedokázala sa ani na nôžky postaviť.
Keď tu z ničoho nič, si malú včielku ležiacu na zemi, všimlo malé veselé dievčatko s obrovskou fialovou mašľou vo vlasoch. Volala sa Amy. Dievčatko Amy však vedela čo má spraviť, pretože jej ocko bol včelár. A práve preto malé dievčatko ocko o včielkach veľmi veľa naučil.
Amy doniesla Johanke misku s cukrovou vodou. Keď sa včielka Johanka posilnila a usušila si svoje krídelká, slniečko už vykúkalo spoza mrakov. Dážď a vietor boli preč. Johanka odletela späť na svoju lúku spolu so svojím vedierkom, ale ešte predtým zatrepotala svojimi malými ligotavými krídelkami pred oknom, ako vďaku za to, že jej Amy priniesla vodu na posilnenie sa. Dievčatko jej zakývalo na rozlúčku. A tak mohla včielka Johanka ďalej robiť svoju usilovnú prácu.
