V hustých zelených lesoch, kde sa ranná rosa trblietala na lístkoch ako drahokamy, sa raz do roka konali veľké lesné preteky. Všetky zvieratká – veľké i malé – sa na ne tešili celý rok. Bola to nielen súťaž v rýchlosti, ale aj oslava priateľstva, spolupráce a zábavy.
Tento rok sa do pretekov prihlásili zajac Zoro, líška Líza, ježko Edo, medveď Brumko a veverička Viki. Každý mal svoju silnú stránku – Zoro bol najrýchlejší, Líza najmúdrejšia, Edo najvytrvalejší, Brumko najsilnejší a Viki najobratnejšia.
Trať viedla cez lúku, ponad potok po kmeni stromu, cez malinový krík až k veľkému dubu. Zvieratká sa zoradili na štart a sova Sofia, lesná sudkyňa, zvolala:
„Na miesta, pripraviť sa… štart!“
Zajac vyrazil ako blesk a hneď bol vpredu. Líška sa šikovne vyhýbala prekážkam, Edo pomaly cupital, ale bez prestávky. Veverička poskakovala z vetvy na vetvu a Brumko si razil cestu cez malinčie.
Zrazu Zoro zakopol o koreň a spadol! Líza sa k nemu vrátila, pomohla mu vstať a spolu pokračovali. Brumko zasa narazil do hustého kríka a nemohol sa dostať von – Edo, hoci pomalý, mu trpezlivo pomohol nájsť cestu.
V cieli sa ako prvá objavila Viki, ale hneď za ňou dorazili ostatní – spoločne, smejúc sa a dýchajúc z plných pľúc.
Sova Sofia sa usmiala.
„Viete čo? Vyhrali ste všetci. Nie preto, kto bol najrýchlejší, ale preto, že ste si pomáhali a nezabudli na kamarátstvo.“
Zvieratká sa tešili, objímali a spoločne si dali medovníčky a čaj z lesných byliniek.
Lesné preteky opäť pripomenuli, že nie je dôležité len vyhrať – ale ísť cestou spolu.
