Bol to deň pred Štedrým večerom, vonku už bola biela snehová prikrývka. V uliciach bolo cítiť príjemnú vôňu jedla a vianočných perníkov, deti si stavali snehuliakov a ľudia si spievali vianočné koledy. Jinovi žiarili očká pri pohľade na veľký vianočný stromček na námestí, no hneď posmutnel, lebo si spomenul, že doma toho tento rok na Vianoce veľa mať nebudú. Nemali by ani do čoho zahryznúť, keby sa starý pekár na konci ulice nad chlapcom a jeho mamičkou nezľutoval. I teraz sa vracal domov od neho a v plátenej taške niesol teplý bochník chleba a vajíčka, ktoré mu pekár dal. Odkedy Jinov otec pred pár rokmi zomrel, už to rodina nemala jednoduché. Navyše odkedy jeho mamka ťažko ochorela.
Jin sa tešil, že dorazil domov. Vonku už bolo chladno a jeho kabát nebol veľmi teplý. Zavesil si ho v predsieni a vydal sa za mamkou do jej izby. Najskôr len opatrne pootvoril dvere, aby ju nezobudil, no keď si všimol, že jej oči hľadeli von oknom, tak vstúpil do jej izby.
„Ahoj mamička. Bol som u pekára a doniesol som chlebík. Odkrojím ti kúsok.“ povedal natešene Jin svojej mamke, no ona ho pohladkala po jeho havraních vlasoch a riekla: „Možno neskôr Jin. Utekaj si ľahnúť. Zajtra je Štedrý deň.“
Jin dal mamke pusu na líce a odišiel do svojej postele. Vedel, že prehovárať mamu sa mu nevypláca, lebo ona aj tak nič nebude jesť. A tak obaja zaspávali s myšlienkami na toho druhého. Mamka chcela pre Jina krásne Vianoce, ako mávajú aj iné deti, no kvôli chorobe nemohla nič urobiť. A Jin? Ten si sadol k obloku, ktorý trocha pootvoril a díval sa von oknom na hviezdy. Vždy, keď videl ich žiaru, tak sa v ňom vzbudila nádej. Nádej, že sa jeho mamka uzdraví a oni sa budú mať lepšie.
,,Kiežby bolo všetko opäť tak, ako bolo kedysi. Keby sa mi mamka uzdravila.“ vyriekol a po týchto slovách sa pri okne ozval šuchot. Zrazu sa pri jeho okne zjavil anjel, nie väčší ako on. Jeho krídla sa trocha leskli pri mesačnom svite a vyzerali ako z toho najjemnejšieho páperia. Jin však preľakane odskočil od okna a ruky dal do obranného gesta. „K-kto si?“ opýtal sa pomaly a pozrel na anjela, ktorý práve zatriasol krídlami.
,,Som vianočný anjel. Je nás iba pár a môžeme splniť každý rok iba jedno vianočné želanie.“ vysvetlil a Jin ho s vyvalenými očami sledoval.
,,Ale prečo si prišiel práve ku mne?“ opýtal sa a anjel mu postrapatil jeho vlásky.
,,Si veľmi dobrosrdečný a čistý chlapec Jin. Zaslúžiš si byť šťastný.“ pousmial sa na chlapca, ktorý stále nechcel veriť, že je to skutočné. ,,Počul som tvoje želanie, a tak ti ho splním. Teraz choď do postele, lebo sa inak nesplní.“ riekol anjel a Jin si poslušne ľahol pod perinu a rýchlo zaspal.
Ráno sa zobudil na svetlo prenikajúce cez jeho okenné sklo. Posadil sa na posteľ a pretrel si oči. Spomenul si na noc a na svojho anjela. Pokrútil hlavou so slovami, že sa už asi načisto zbláznil a šiel do kuchyne. Tam však nechcel veriť vlastným očiam. V strede bol prestretý stôl plný jedla, v ich krbe horel oheň a vedľa neho stál vyzdobený vianočný stromček.
„Čo sa to tu stalo?“ ozvalo sa zrazu za ním a jemu padla malá slza z oka. Pozrel sa na jeho mamku, ktorá po mesiacoch stála na nohách a v jej lícach sa objavila aj červeň. „Mami!“ zvolal Jin natešene a objal svoju mamu. ,,Jin, odkiaľ sa to tu nabralo?“ opýtala sa mamka prekvapene.
,,To bol anjel mami, ozajstný anjel. Veríš mi?“ pozrel sa svojimi veľkými očami na svoju mamu, ktorá prikývla a pohladila svojho syna. ,,Veselé Vianoce, synček.“ ,,Veselé Vianoce mami.“ riekol šťastne a od tohto dňa každý deň ďakoval anjelovi, ktorý uzdravil jeho mamu.
