Vláčik Siláčik bol nákladný vlak. Mal niekoľko vagónov a v nich vozil uhlie a drevo. Rozvážal to po celom meste. Bola to dôležitá práca, pretože v zime uhlie a drevo ľudia potrebovali, aby si mohli zakúriť a zohriať sa.
Vláčik Siláčik bol silný vlak. Odviezol veľmi veľký náklad. Aj keď mal úplne plné vagóny, uháňal po koľajniciach ako vietor. Nikdy sa ničoho nezľakol ani nespomalil. Až na jedno popoludnie, keď sa vláčik Siláčik v meste neobjavil.
Vtedy bola veľká zima. Napadla ohromná kopa snehu. Ľuďom v meste bola zima, potrebovali si zakúriť, lenže vláčik Siláčik s drevom a uhlím neprišiel. Nikto nevedel, čo sa to deje. Ľudia sa začali všade vypytovať, či niekto vláčik nevidel, ale nikto nič nevedel.
Dozvedeli sa o tom aj zvieratká z okolitých lesov. Veveričky vyšplhali na najvyššie stromy, aby sa rozhliadli po vláčiku. Vtáčiky sa rozleteli nad mestom, aby vláčik našli. Až po dlhom čase ho veveričky objavili: Vláčik Siláčik bol schovaný vo svojom depe. V tme a potichu tam stál.
Veveričky k nemu priskočili a hneď spustili: „Vláčik Siláčik, rýchlo musíš rozviesť drevo a uhlie. Ľuďom je zima a potrebujú si zakúriť.“
„Ja nemôžem,“ smutne odpovedal vláčik. „Prečo nie? Čo sa deje?“ pýtali sa veveričky. „Pretože sa bojím. Ja nemôžem vyjsť, pretože mám strach. Cez hlboký sneh nevidím koľaje. Keď ich nemám pred sebou, nemôžem ísť. Bojím sa!“ skľúčene vysvetľoval vláčik Siláčik.
Veveričky sa zamysleli. Bolo im ho ľúto a chceli mu pomôcť. Po chvíli jedna z veveričiek nadšene vykríkla: „Už to mám! Viem, ako Siláčikovi pomôžeme. Vláčik, zostaň tu a počkaj. My to zariadime. Dievčatá, za mnou!“ Všetky veveričky sa rozbehli za ňou. Pri behu im bleskurýchlo vysvetlila, čo má v pláne.
Všetky súhlasili, v okamihu vyšplhali do najvyšších korún zasnežených stromov a volali: „Vetrík, vetríček, prosím pomôž nám. Potrebujeme, aby si rozfúkal sneh z koľají. Vláčik sa bojí vyraziť, keď nevidí na cestu. Musí rozviezť drevo a uhlie, inak ľudia vo veľkej zime zamrznú. Vetrík, počuješ nás? Prosíme ťa o pomoc!“
Chvíľu sa nič nedialo, ale po pár minútach sa začali hýbať konáre. Pomaly sa zdvíhal vietor a sneh sa rozfúkaval. Postupne sa začali ukazovať koľaje. Keď už boli krásne viditeľné, veveričky poďakovali vetríku a rýchlo utekali za vláčikom.
„Siláčik, môžeš ísť, koľaje sú vidieť. Vietor odfúkol sneh a už nie je na koľajniciach. Nemusíš sa báť. Rýchlo choď. Rozvez drevo a uhlie, nech si ľudia môžu zakúriť.“
Vláčik Siláčik neveriacky vykukol z depa. Rozsvietil svetlá a neveril svojim očiam. Všade, kam až dohliadol, boli vidieť krásne čisté koľaje. Vlak sa rozžiaril, hneď naštartoval a rýchlo sa rozbehol. Ako poďakovanie zvieratkám veselo nahlas húkal. Rozviezol do celého mesta drevo aj uhlie a v ľudských obydliach sa začalo kúriť. Všetci boli spokojní.
Večer, keď bol vláčik Siláčik zase v depe, priskákali k nemu veveričky. Pýtali sa, ako sa mu išlo. Zaželali mu dobrú noc. Chvíľu sa spolu ešte rozprávali, potom vlak povedal veveričkám: „Ďakujem, že ste mi pomohli, a hlavne ďakujem, že ste sa mi nesmiali. Taký veľký a silný vlak a bojí sa len naviateho snehu.“
„Ale prosím ťa, prečo by sme sa mali smiať. Každý sa niekedy niečoho bojí. Či je veľký, alebo malý. Dôležité je mať kamarátov, ktorí ti pomôžu ten strach prekonať. Tak na to nabudúce nezabudni,“ usmiali sa veveričky a odbehli späť do lesa. A náš vláčik Siláčik na to nezabudol. Mnohokrát mal z niečoho strach, ale vedel, že na to nie je sám.
