Už piaty rok bojovalo kráľovo vojsko s Turkami. A v tom vojsku bojoval aj jeden starý vojak Anton, ktorý tam bol, čuduj sa svete aj so svojou mladou odvážnou dcéra. Táto dcéra sa volala Marína a nehla sa od otca ani na krok. Keď otca povolali na vojnu, bola z toho smutná a nevedela si predstaviť, že by bola bez neho. Veď mala už len jeho jediného. Darmo prosila kráľa, že otec j už predsa starý a nebude dobre bojovať. Kráľ potreboval každého muža. A tak išla Marína s otcom.
Najprv sa ostatní vojaci čudovali, potom si zvykli a nakoniec sa tomu i tešili. Bola to Marína čo im po nociach zašívala roztrhané šaty, varila jedlo či obväzovala rany. O všetkých sa vzorne starala, akoby to boli jej vlastní otcovia či bratia.
Blížila sa rozhodujúca bitka celej vojny. Kráľovo vojsko prehrávalo. Bolo veľa zranených. Marína sa dozvedela, že i jej otec leží tam niekde na poli a umiera a nemohla inak ako ísť za ním. Obliekla si výstroj, na hlavu dala prilbu do ruky chytila meč a vysadla na koňa. Za ňou posmelení nevídanou odvahou dievčaťa sa odvážili aj poslední vojaci, ktorí boli zatiaľ v tábore.
Marína sa však hnala prvá. Docválala doprostred poľa, napla luk a vystrelila. Jedným šípom trafila tureckého veliteľa, ktorý zranený padol na zem. Helma jej padla z hlavy a zlaté vlasy jej viali vo vetre. Turci sa naľakali. Žena im zranila veliteľa! Čo je toto za bosorku? Utekajme! Ako ovce bez svojho pastiera sa rozpŕchli a ušli, pretože sa báli, že všetci vojaci, ktorí sa hnali na pole sú ako Marína!
A tak vyhralo kráľovo vojsko veľkú bitku s Turkami. Turkov porazila odvaha a jediný vystrel z luku vojakovej odvážnej dcéry. Tá našla svojho otca a vrátila sa domov. A vojnu už našťastie nikdy nezažila.
