Rozárka a Líza boli dve nerozlučné kamarátky. Boli ako deň a noc, ako voda a oheň. Tak rozdielne, a predsa tak vzájomne blízke. Rozárka mala dlhé ryšavé vlásky ako plamienky a oči čierne ako uhlíky. Líza bola dievčatko so svetlými krátkymi vláskami a očami zelenými ako mačka. Obe dievčatá robili všetko spolu.
Rozumeli si, mali sa veľmi rady a zažívali spolu množstvo príhod a dobrodružstiev. A dokonca sa dokázali spolu rozveseliť, aj keď sa im stalo niečo smutné. Práve ako nedávno, keď Líza ochorela.
Vtedy začínala jar a dievčatá sa tešili, že si ju užijú vonku, ako to mali rady. Keď práve bolo pekné počasie na to, aby mohli dievčatá chodiť von, Líza chytila nejaký bacil a musela byť v nemocnici. Rozárka sa kvôli tomu veľmi trápila. Chcela byť so svojou kamarátkou, ale nemohla. A tak celé dni premýšľala, ako Lízu aspoň trošku rozptýliť a čo pre svoju drahú priateľku urobiť.
Rozárkina mamička tiež vnímala, že je jej dcérka smutná, a nechcela to tak nechať. Rovnako ako Líza usilovne premýšľala, ako obom dievčatám zlepšiť náladu. A potom konečne prišiel nápad. „Rozárka, pôjdeme Lízu do nemocnice navštíviť. Avšak nepôjdeme tam len tak. Oblečieme sa ako zdravotní klauni a Lízu pobavíme. Bude to zábava,“ povedala mamička nadšene.
„Mami, to je super nápad! Vezmeme so sebou nafukovacie balóniky a priviažeme ich na jej posteľ,“ radostne súhlasila Rozárka. Mamička bola nadšená, že sa jej dcérka na to teší. A tak si zbalili červené klaunovské nosy, vtipné klobúky, biele plášte a nafúkli balóniky. Keď prišli autom pred nemocnicu, Rozárka si obliekala klaunovské veci už v aute. „Rózi, čo to robíš?“ spýtala sa udivene mamička. „No obliekam sa. Čo by som robila?“ odpovedala nechápavo dievčatko. „Už teraz a tu? Ja som si myslela, že sa oblečieme až v nemocnici,“ divila sa mamička. „Jasné že tu, mami. Obliekaj si to, bude väčšia zábava. Takto už musíme do nemocnice prísť. Možno nás Líza uvidí z okna,“ vysvetľovala Rozárka.
Mamička sa nenechala dlho prehovárať a poslušne sa v aute prezliekla za klauna. To ešte netušila, aký báječný nápad to bol. Hneď, ako vystúpili z auta, začali im ostatní okoloidúci mávať. Na recepcii v nemocnici sa s nimi rozprávali, doktori aj sestričky sa len na nich usmievali a hovorili im: „To je tak pekné, to je tak správne. Pozdravujte vašu kamarátku, za ktorou idete!“ Rozárka bola šťastím bez seba. Hrdo každému v nemocnici mávala s nafúknutými balónikmi a volala: „My ideme s mamičkou rozveseliť kamarátku.“ Tak usmiatu ju už dlho mamička nevidela.
Keď prišli pred dvere Lízininej izby, prudko zaklopali, otvorili a s úsmevom sa predstavili: „Prišla odborná zdravotná pomoc. Tá najlepšia v celom kraji.“ Keď Líza uvidela svoju kamarátku a jej mamičku oblečené ako zdravotné klauny, rozplakala sa šťastím. Objímala ich, ako najviac to šlo.
Róza aj mamička zostali u Lízy v nemocnici, ako najdlhšie mohli. Ostatné deti na detskom oddelení sa chodili so sestričkami pozerať na takú vzácnu návštevu. Mamička ich brala do náručia, rozprávala sa s nimi a počúvala ich. Rozárka aj mamička boli šťastné, že aspoň na chvíľu mohli svojej kamarátke a ostatným deťom pomôcť zabudnúť na chorobu, kvôli ktorej sú v nemocnici.
V ten deň nič Rozárka nedostala, žiadny darček ani sladkosť. Predsa však bola v tej chvíli šťastnejšia viac než kedykoľvek predtým. Pretože dokázala rozveseliť druhých. A tým pádom aj samu seba.
