Bolo slnečné ráno a malý Matias sa hral na záhrade. Veselo kopal loptu do malej brány a cítil sa ako veľký futbalista. Behal sem a tam a užíval si slnečnú sobotu a príjemné teplé počasie, ktoré zavítalo po dlhej zime.
Aj príroda sa začala pomaly prebúdzať z dlhej zimy. Kvietky kvitli, stromčeky boli opäť krásne zelené a vtáčiky veselo štebotali na konárikoch.
Ako si tak Matias kopal loptičku, zrazu ho čosi vyrušilo. V diaľke začul štekať akéhosi psíka a nedával pozor, kam loptu kope. A práve preto loptu odkopol tak nešťastne, že neskončila v bráne, ale rovno v maminých kvetoch.
Chlapček na polámané kvietky smutne hľadel a jeden kvietok zdvihol zo zeme. Lupienky mal polámané a zdvihol ho, aby sa naň lepšie pozrel. Vtom mu na nos sadla malá včielka.
Chlapček sa ani nepohol. Bál sa, že ho malá včielka poštípe. Včielka na neho však len pokojne hľadela, a potom odletela a posadila sa na kvietok, ktorý držal chlapček v ruke.
„Veď ona predsa chcela len nabrať sladký nektár z kvietkov,“ pomyslel si chlapček, keď si spomenul na to, čo sa v škole učili.
Matias si uvedomil, že kvietky nie sú len na okrasu, ale sú aj pre včielky. Dokonca si všimol, že sa pod polámanými kvietkami na zemi schovávajú aj drobné mravčeky a iné včielky nad nimi nechápavo poletujú, hľadajúc svoje obľúbené lupienky.
Matias položil malý kvietok spolu s včielkou na zem a rozbehol sa za maminkou.
„Nebojte sa, ja to napravím,“ povedal včielkam a utekal dnu, kde mamičke všetko vyrozprával.
A malý chlapček svoj sľub aj skutočne dodržal. Spoločnými silami zachránili kvietky, ako len vedeli, a tam, kde už nešlo pomôcť, zasadili nové krásne kvety.
A tak kvetový záhon opäť ožil krásnou vôňou a dúhovými farbami.
A čo naše drobné zvieratká? Tie z toho mali najväčšiu radosť. Rýchlo zabudli na zničený záhon a tešili sa z nového. Farebné motýliky a veselé včielky nad ním hravo poletovali a Matias vedel, že si nabudúce bude dávať lepší pozor, aby nezničil kvietky ani prírodu a nevyrušil včielky pri ich práci.
