Bol raz jeden veľmi chudobný kováč. Voľakedy sa aj dobre mal, no remeslo sa mu zaseklo. Prišli zlé časy, žena a drobné deti len jesť pýtali.Vyšiel kováč celkom na mizinu, na celom bydle mal už iba sedem grajciarov. Oželel sa kováč a poď! Za tie posledné grajciare si kúpil povraz, že sa voľakde v lese obesí.
posledné grajciare si kúpil povraz, že sa voľakde v lese obesí.
Príde do tej hory, vyhľadá miesto a prehadzuje lano cez mocnú haluz vysokého stromu. Vtom, kde sa vezme, tu sa vezme, jedna čierna panička a odhovára ho, aby to nerobil. Zarazil sa kováč, keď sa tam len tak zjavila a pobral sa ďalej. Po niekoľkých krokoch zasa posmutnel a prehadzoval lano, keď tam zas bola tá panička a odhovárala ho. Pokrútil hlavou, a len stál ako prikovaný. Keď panička zmizla, zase sa mu pred očami objavila celá jeho bieda a znova si pripravil povraz na haluz. Tu sa panička postavila priamo pred neho a rečie mu:
„Nevešaj sa, kováč, nevešaj! Pomôžem ti v biede. Dám ti bohatstva, koľko chceš, ak mi prisľúbi, o čom doma nevieš.“ Ej, nuž čože môže byť, o čom by som v mojom pustom dome nevedel? To bude akiste dajaká pletka! Hútal si kováč. A prisľúbil paničke, čo žiadala, len nech mu pomôže z biedy. Ona mu hneď nasypala plnú kapsu peňazí a zlata.
„Tu máš, čo som ti sľúbila. A po to, čo si prisľúbil ty mne, si prídem o sedem rokov!“povedala a vtom zmizla, akoby nikdy nebola. Kováč sa pobral domov. Prišiel natešený domov a rozložil bohatstvo na stôl. Tu radosti a radosti! Žena behala hneď na nákup, a vyhladované deti sa tešili, že sa dosýta najedli. Ale potom prišla reč aj na to, ako k tomu bohatstvu prišiel.
„Pletka, nestojí to ani za spomenutie. Sľúbil som len to, o čom doma neviem.“ povedal kováč. Žena sa preľakala, lebo práve pocítila dieťa pod srdcom. „No veď ty si mi urobil!“ rečie mu. „Veď ty si vlastné dieťa zapredal, a to ešte skôr, ako sa narodil!“ Zľakol sa kováč, ale čo mal robiť? Slovo dal a ustúpiť nemohol.
Kováčka onedlho porodila krásne, utešené dievčatko. Malo zlaté vlasy a zlatú hviezdu na čele, a tak ho ani inak nenazývali, ako Zlatovláska. Rodičia si ju opatrovali a vychovávali, ako najlepšie mohli. Ale vždy im stislo srdce, keď si pomysleli, že je ich, aj nie je.
Presne o sedem rokov, odkedy sa Zlatovláska narodila, zahrmel pod kováčovými oblokmi koč a z neho vystúpila čierna panička. Oznámila kováčovi, prečo prišla a posadila dievča do koča. S plačom ich všetci domáci vyprevádzali z dediny. Čierna panička a utešené zlatovlasé dievča leteli na čiernom koči pustými lesami, hustými hoľami, až zastali v jednom krásnom, veľom zámku. Panička previedla dievčtko po zámku, po deväťdesiatoch deviatich izbách, a potom takto riekla: „Ty tu budeš, dievka moja, prebývať. Týchto deväťdesiatdeväť izieb mi budeš opatrovať a riadiť. Môžeš chodiť po všetkých a bývať, v ktorej sa ti páci, no do tej stej izby ani nenakukni, lebo zle pochodíš! O sedem rokov sa uvidíme, do tých čias sa dobre maj!“
Keď dohovorila, tak zmizla a sedem rokov o nej nebolo ani chýru, ani slychu. Zlatovláska prebývala pokojne v zámku, vymetala, čistila, že všetko sa ako zlato ligotalo. O sedem rokov sa panička vrátila.
„No, či si nenakukla do tej poslednej izby?“ opýtala sa Zlatovlásky, a tá povedala, že nie. Panička bola spokojná. Potom jej zas len to isté nakázala a znovu zmizla na sedem rokov. Zlatovláska v tých deväťdesiatich deviatich izbách riadila, aby boli čisté ako zrkadlo. Raz, ku koncu tých siedmich rokov, počula zrazu z tej stej izby utešenú hudbu. Ona pritlačila kľučku a šuch! Už bola dnu. V tej izbe sedeli za stolom dvanásti zakliati ľudia. Za dvermi stál ešte jeden a ten preriekol k zlatovláske: „Zlatovláska, pre všetko na svete, neprezraď, čo si v tejto izbe videla! Lebo ak len mukneš, naveky budeš nešťastná a aj my tu ostaneme zakliati!“
Zlatovláska nastráchaná vybehla von. Tu pred ňou stála čierna panička: „Zlatovláska, čo si to urobila! Veď ty si nazrela do tej stej izby! Povedz, čo si tam videla.“ Ale zlatovláska tajila, že nič a nič. Panička hodila Zlatovlásku do hlbokej studne, a tak jej počarila, že sa nemohla zhovárať s nikým iným, len s čiernou paničkou. Keď sa Zlatovláska spamätala, tak sa jej popod zem ukázal akýsi priechod, ktorý ju zaviedol na utešenú lúku. Čierna panička tam chodila za ňou každý deň a pýtala sa, čo videla v tej stej izbe, no ona ani slova nepreriekla.
V tom okolí tam poľoval mladý kráľ,a ako tak poľoval, prišiel až na lúku a našiel tam krásnu Zlatovlásku. Začal sa spytovať, kto je a odkiaľ je, no ona nemohla nič povedať. Opýtal s jej, či by s ním nešla na jeho zámok, a ona iba prikývla. Vzal ju teda do zámku, pekne poobliekal a onedlho sa i zosobášili. Zlatovláska nemohla hovoriť ani potom, ale mladý kráľ ju aj tak mal rád a žil s ňou šťastne a spokojne. Asi o rok Zlatovláska porodila utešeného chlapca so zlatými vlasmi a so zlatou hviezdou na čele. No v noci Zlatovlásku navštívila čierna panička a pohrozilajej, že ak jej nepovie, čo v tej stej izbe videla, tak jej toho zlatovlasého chlapčeka zadrhne. Zlatovláska sa zatriasla, no nepovedala ani slovo. Tu panička utešeného chlapčeka zaškrtila. Ešte zlatovláske pomazala ústa krvou a zmizla.
Nedá sa vypovedať, ako sa všetci vyľakali, keď ráno našli chlapčeka mŕtveho. Hľadali potom po celom zámku, kto to urobil, ale nedozvedeli sa nič. I povrávalo sa, že si chlapčeka možno Zlatovláska zmárnila sama. A ona nemohla na svoju obranu ani slova preriecť. Ale kráľ všetko prehliadol a žil s ňou ďalej.
O rok nato porodila kráľovná dievčatko so zlatými vlasmi a so zlatou hviezdou. Aby sa nestalo nešťastie, tak kráľ postavil veľkú stráž na noc do tej izby, kde ležala Zlatovláska. Ale čierna panička im tak počarovala, že všetci zaspali, a prišla k Zlatovláske. Opäť sa opýtala, čo videla v tej poslednej izbe, ale Zlatovláska neprehovorila a panička dievčatko zadrhla.
Teraz sa naozaj začalo povrávať, že to mohla byť len Zlatovláska, a tak ju kráľ dal odsúdiť na smrť. Vyviedli Zlatovlásku za mesto a uviazali k stĺpu. Už pod ňou podpaľovali drevo, keď prišiel čierny koč a z neho vystúpi čierna panička a vraví: „Povedz mi už aspoň teraz, čo i videla v tej poslednej izbe na mojom zámku.“ No Zlatovláska neprehovorila. Keď u dym a plamene šibali až k Zlatovláske, panička sa premenila a tvár jej obelela. Hneď kázala zalieť oheň, že je Zlatovláska nevinná a preriekla k nej: „Je to tvoje i moje šťastie, že si nič neprezradila. Tým si vyslobodila mňa, a aj tých dvanástich, čo si videla v tej izbe.“ S tým jej podala obe deti, ktoré boli ako zázrakom živé. Zlatovláska všetko kráľovi vyrozpráva, a ten nechel veriť vlastným očiam a ušiam. Poprosil Zlatovlásku o odpustenie a potom si ženu i deti zaviedol domov, kde sa radovali, a žili pokojne, kým nepomreli.
