Kde bolo tam bolo, bolo raz jedno malé káčatko. Káčatko sa volalo Žĺtok a žilo pri malom jazierku plnom veselých rybičiek. Odkedy Žĺtok prvýkrát uvidel slniečko, bol vždy sám. Len trošku si spomínal na svojich malých bračekov či sestričky. Jeho kamaráti boli len malé hravé rybičky, ktoré mu vždy pomáhali a všetko ho učili.
Žĺtok sa naučil plávať, či papať a bol veľmi šikovný, svojim kamošom, rybkám, bol za všetko veľmi vďačný. Avšak ako dni ubiehali, malé káčatko bolo veľmi smutné, celé dni len ležalo pri jazierku na zelenej trávičke, veľmi mu totiž chýbala jeho rodina, aj keď si ju moc nepamätal. Veril a sníval, že ich raz opäť stretne. Jeho kamaráti, rybičky však nechápali čo sa s ním deje. Žĺtok sa však nevzdával a každú noc dúfal, že svoju rodinu zas uvidí, bol to jeho sen.
Jedného slnečného dňa, keď vtáčiky veselo štebotali a naháňali sa po oblohe nad priezračným jazierkom, sa Žĺtok práve kúpal v jazierku a umýval si svoje žlté krídelká, keď v tom začul zvuk. Káčatko nechápalo čo to bol za zvuk, a hneď sa otočil. Za ním sa zjavila krásna biela labuť. Žĺtok neveril svojim očkám. Otvoril malý zobáčik od údivu a priplával k nej bližšie ,, Ahoj, ja som Žĺtok, ty si taká krásna, bodaj by som aj ja bol taký,“ povedal smutne. Labuť priplávala bližšie k malému káčatku. ,,Veď aj ty si krásny, len si ešte maličký, kde máš mamičku či súrodencov?“ spýtala sa prekvapivo a očami sa obzerala po jazierku. ,,Neviem, od kedy si pamätám som tu,“ odpovedalo smutne káčatko. Labuť sa k nemu nahla a povedala mu, ,, Vedľa nás za tou vysokou trávičkou, je ďalšie jazierko, plné káčatok, môžem ťa tam zobrať keď chceš,“ povedala. Káčatko nechápalo vlastným očkám a rýchlo sa ponáhľalo von z vody, aby ho tam milá pani labuť zaviedla. ,,Ďakujem Vám za všetko, budem Vás chodiť navštevovať,“ povedalo káčatko kamarátom rybičkám.
Pani labuť veselo viedla Žĺtok cez vysokú trávu, kde veselo štebotali cvrčky, k ďalšiemu jazierku. ,,Hneď sme tam,“ povedala káčatku, ktoré ju hravo nasledovalo. Keď už boli pri malom jazierku, ktoré sa pred nimi vynorilo spoza vysokej trávy, sa pred nimi zjavila zrazu malá čierna mačka. Zamňaukala na pani labuť a už už, ju išla podriapať, keď sa v tom rozutekal malý Žĺtok a sotil do mačky, ktorá spadla do vody. A mačky predsa vodu neznášajú. Mačka sa zľakla, rýchlo utiekla z vody a stratila sa v tráve. ,,Ďakujem, že si ma zachránil, si veľmi statočný,“ povedala pani labuť. ,,Aha, a tam máš svoju rodinku!“ zvolala veselo a odletela preč. ,,Ďakujem za pomoc!“ kričalo veselo káčatko a neverilo vlastným očkám. Jeho sen sa splnil. Rýchlo si upravil svoje žlté perie a utekal k svojej maminke a súrodencom ktorý už utekali smerom k nemu.
Odvtedy si káčatko uvedomilo, že sa netreba vzdávať, a treba veriť. I keď bolo samé, našlo svoju rodinu. Žĺtok je stále nebojácne a hravé káčatko a často chodí navštevovať svoje kamarátky rybičky, či pani labuť. Je im za veľa vďačný.
