Blížil sa Silvester, oslavy Nového roka, a nielen ľudia sa pripravovali na krásne spoločné chvíle plné zábavy a hier, ale aj tí, o ktorých by sme si to ani nemysleli. Zvieratká, tak ako aj ľudia, sa na ďalší rok veľmi tešili a ich oslavy boli veru kúzelné.
Bol jeden les, v ktorom prípravy na oslavy Silvestra už boli v plnom prúde. Bolo totiž silvestrovské ráno. Všetky zvieratká v lese sa stretli na lúke, kde spolu chystali veci na oslavu. Zamrznutá rosa sa na lúke ligotala ako krásne diamanty a vnášala do lesa ešte sviatočnejšiu atmosféru. Bobríky prinášali na lúku drevo, z ktorého poskladali stolíky. Medvedica Marta sa kvôli oslavám Silvestra prebudila so svojou malou dcérkou zo zimného spánku, aby si oslavy užila spolu so všetkými zvieratkami. Marta chystala svoje výborné medové lízatká a jej neposedné mláďa, malá Zojka, zase chystala ozdoby z usušených listov či šišiek, ktoré našla v lese.
Dokonca aj srnky sa podieľali na prípravách! Zvolávali na oslavy všetkých z lesa – či už malých ježkov, múdru sovu Elvíru, alebo zvedavých zajkov. Len starého ufrflaného vlka Siváka sa báli. Nikdy sa s nikým nekamarátil a radšej bol zalezený vo svojom brlohu. Každé zvieratko prinieslo potravu, či už sušené jabĺčka, červíky, alebo aj kúsok rybičky. Všetko sa pekne poukladalo na stoly, ktoré šikovní bobríci svojimi zúbkami vytesali.
Slnko zapadlo a stoly plné jedla, ozdôb a veselých nedočkavých zvieratiek osvetľoval len krásny mesiac a jeho kamošky – žiarivé hviezdičky.
„Tak a oslavy sa môžu začať!“ zvolala hrdo mama medvedica a všetky zvieratká sa pustili do hostiny. Z lúky sa ozýval smiech, príbehy, ba aj spev.
Keď vtom malá medvedica Zojka dostala nápad. Čo keby len presvedčila starého vlka Siváka, aby sa k nim pridal? Veď je úplne sám! Keď sa nikto nepozeral, Zojka sa pomaličky vytratila z dohľadu a ako len jej malé labky vládali, uháňala cez les až k brlohu starého vlka.
„Dobrý večer, ujo vlk, nechceli by ste sa pridať k našim oslavám Nového roka?“ spýtala sa nesmelo malá medvedica pred jeho brlohom.
Z brlohu sa ozval len povzdych a tiché nevrlé zavrčanie.
„Ja nejdem nikam a choď preč, lebo ťa zjem!“ zavrčal starý vlk Sivák. Malá Zojka sa však nebála a jeho slová ju veru neodradili. Vedela, že starý vlk má dobré srdce, len je sám, a preto je smutný.
„Sú tam všetky zvieratká z lesa a výborná hostina aj zábava!“ presviedčala ho malá Zojka. Vlk opäť len zavrčal a ani z brlohu nevyšiel. Malá Zojka bola smutná, no čakala a čakala, ale vlk nevychádzal. Snažila sa, ako len vedela, vlka presvedčiť, no akosi sa jej nedarilo.
„Zvieratká sa určite potešia, keď ťa uvidia, a tvoje srdiečko už nebude také smutné,“ povedala Zojka smutne a pomaly odkráčala preč. Keď sa vrátila na oslavu, rýchlo si sadla k maminke medvedici, aby si nikto nič nevšimol.
„Kde si bola?“ spýtala sa medvedica Marta. Ach, tak si veru všimla, že sa niekam vytratila.
„Len som hľadela na odraz hviezd v jazierku,“ zaklamala Zojka a ukázala na jazierko za lúkou. Bude to jej malé tajomstvo. Maminka prikývla a oslavy pokračovali.
Keď vtom múdru sovu Elvíru, ktorá práve húkala svoju slávnu pieseň, niečo prerušilo – čosi si v diaľke všimla.
„Koho to sem len čerti nesú!“ zvolala radostne sova. A neuveríte! Z lesa sa vynoril starý vlk Sivák a nesmelo kráčal smerom k stolom, kde sa oslavy konali.
„Môžem sa k vám pridať? Niekto mi prehovoril do duše,“ povedal a žmurkol na malú medvedicu Zojku. Tá sa usmiala a volala Siváka k sebe, mala pre neho špeciálne miesto.
„Samozrejme!“ zvolali zvieratká radostne a tešili sa, že sa k nim starý vlk pridal.
A tak malá Zojka dokázala otvoriť smutné srdiečko vlka. Všetky zvieratká z lesa oslavovali Silvester a hľadeli na kúzelnú oblohu plnú hviezd. Každé zvieratko bolo iné, ale našli si k sebe cestu a stretli sa spoločne za jedným stolom. Nový rok spojil srdcia všetkých, aj tých najviac rozdielnych tvorov – a to je práve kúzlo sviatkov.
