V jednom krásnom lese žil malý srnček menom Loris. Bol to veľmi hravý a zvedavý srnček, ktorý sa rád túlal po lese a objavoval nové miesta. Jedného dňa, keď sa hral v húštine, nešťastne zakopol o kameň a spadol. Zranil si nohu a nemohol sa postaviť.
„Au! To bolí!“ zvolal Loris a pokúsil sa vstať, no noha ho bolela čoraz viac. Snažil sa urobiť pár krokov, ale bol príliš slabý a opäť sa zrútil na zem.
V tom momente okolo prechádzala mama srna so svojimi deťmi – dvoma malými srnčatami. Keď si všimli Lorisovu bolesť, okamžite sa k nemu priblížili.
„Chudáčik, čo sa ti stalo?“ spýtala sa mama srna, keď videla, že Loris nemôže vstať.
„Zakopol som a zranil som si nohu,“ odpovedal Loris, oči mal plné sĺz.
„Neboj sa, pomôžeme ti,“ povedala mama srna a obrátila sa k svojim deťom. „Bežte domov po bylinky, ktoré mu pomôžu.“
Malé srnčatá sa rozbehli a o chvíľu priniesli z lesa bylinky, ktoré mama srna používala na liečenie.
„Tieto bylinky zmiernia bolesť a pomôžu ti vyliečiť nohu,“ vysvetlila jemne.
Mama opatrne pripravila obklad z bylín a priložila ho na Lorisovu zranenú nohu. Loris sa cítil oveľa lepšie a bolesť trochu ustúpila.
„Ďakujem vám veľmi pekne,“ povedal vďačne. „Bez vás by som asi zostal tu v lese sám.“
„To nič,“ usmiala sa mama srna. „Les je plný priateľov, ktorí si navzájom pomáhajú. Teraz odpočívaj, a keď budeš pripravený, pomôžeme ti vstať.“
Loris sa po chvíli cítil silnejší a pomaly sa postavil na nohy.
„Cítim sa lepšie! Ďakujem,“ povedal s úľavou.
Mama srna a jej deti mu pomohli vrátiť sa k jeho rodine. Loris bol veľmi vďačný, že v lese nie je nikdy sám – vždy sa nájde niekto, kto pomôže.
A tak sa Loris naučil, že aj v divočine je dôležité mať priateľov, ktorí si navzájom pomáhajú. Láska a starostlivosť sú tou najlepšou pomocou v ťažkých chvíľach.
