V jednom tichom lesíku žil malý ježko menom Hugo. Hugo bol veľmi zvedavý ježko, ktorý rád objavoval nové veci. Ráno, keď vyšlo slnko, sa vždy vydal na svoju obľúbenú prechádzku po lese, obdivoval kvety, pozoroval zvieratká a hľadal dobroty, ktoré mu príroda ponúkla.
Jedného dňa, keď sa prechádzal pri okraji lesa, uvidel niečo veľmi zvláštne. Na zemi, pod stromom, ležalo krásne červené jablko. Jablko vyzeralo tak čerstvo a šťavnato, že sa Hugo neudržal.
„Ach, aké nádherné jablko! Určite bude chutné,“ pomyslel si.
Hugo sa k nemu priblížil, ale keď sa ho dotkol, zistil, že je príliš veľké, aby ho mohol odniesť. Bol malý a jeho ostnaté bodliny mu neumožňovali uchopiť jablko. Preto sa rozhodol, že ho jednoducho zje na mieste.
Keď už sa chystal začať, zazrel v diaľke srnku, ktorá sa blížila. Hugo vedel, že srnka bude mať tiež veľký hlad. „Možno by sa jej tiež páčilo toto jablko,“ pomyslel si.
„Srnka, poď sem! Mám tu pre teba toto krásne jablko,“ zavolal Hugo.
Srnka sa k nemu priblížila, pozrela na jablko a usmiala sa. „Och, ďakujem ti, Hugo! To je naozaj veľmi milé. Rada by som ho zjedla, ale nie som si istá, či by mi to bolo pohodlné s mojím dlhým krkom.“
Hugo sa zamyslel a povedal: „Poďme ho rozdeliť! Ja zjem jednu polovicu a ty druhú. Takto sa oň podelíme.“
A tak sa aj stalo. Obaja si pochutnali na šťavnatom jablku, každý si vychutnal svoju polovicu. Hugo mal šťastie, že má takého dobrého priateľa, s ktorým sa mohol podeliť.
Od tej doby si Hugo každý deň vychutnával nielen dobroty prírody, ale aj radosť z pomoci druhým a z priateľstva. A tak sa lesní obyvatelia stali ešte lepšími priateľmi a učili sa, že aj malý čin môže priniesť veľkú radosť.
