Hlboko v lese, až tam, kde stromy tak husto rastú, že robia čiernočiernu tmu, je malý rybník. Jeho hladina sa len občas zaleskne vo svite mesiaca. Okolo neho je tma. Nikto z ľudí k nemu nechodí. Každý večer sa pri ňom ale objavujú víly. Tancujú okolo neho, zľahka si namáčajú svoje bosé nohy a ich slabý chichotavý hlások sa rozlieha po celom lese, akoby sa vznášal po vetre.
Vždy, keď svoj večerný tanček víly skončia, jedna z nich pri rybníku zostane a stráži ho až do rána. Musí ho strážiť celú noc, aby v ňom zostala tá kúzelná vília moc. Nie je to nič ťažké strážiť rybník, pokiaľ však nemáš strach z tmy. A to práve dnes víla mala. Všetci ju volali Bojanka. A to preto, že sa mnohých vecí bála. Ale úplne najviac sa bála tmy.
Nastal dnešný večer, keď mala strážiť rybník ona. Nevedela, čo si počať. Víly si odtancovali svoj tanček a víla Bojanka mala po zbytok noci rybník strážiť. Sadla si na trávu vedľa neho a pohľadom hladila jeho hladinu. Všetko v lese stíchlo. Všetko sa zahalilo do tmy. Strach víly Bojanky silnel. Aby naň trošku zabudla, začala si potichučky spievať.
Zavrela oči a spustila: „Bojím sa, bojím veľkej tmy a ticha okolo mňa. Ja to ale zvládnem, budem odvážna. Čo by mi však od trachu trošku pomohlo, keby som tu mala malé svetielko.“ Ako si tak pospevovala, jej hlások sa rozliehal po celom lese. Pomaly sa vznášal po vánku a prelínal sa tou čiernočiernou tmou, ktorá na les padla.
Spev víly Bojanky počuli aj svetlušky. Malí chrobáčikovia, ktorí dokázali svietiť svojím vlastným telom. Chvíľu počúvali, ako Bojanka spieva. A potom jedna zo svetlušiek hovorí: „Chudera dievča, má to ťažké. Poďte, posvietime jej, aby sa tak nebála.“ Ostatné svetlušky súhlasili a leteli za vílou k rybníku. Pozorne počúvali, odkiaľ ten spev prichádza, aby v lese nezablúdili niekam inam. Keď sa približovali k rybníku, už videli sediacu vílu na brehu, ako si spieva. Svetlušky ju tíško obleteli a okolo brehu rybníka utvorili kruh. Potom sa natočili tak, aby ich svetielka boli vidieť čo najlepšie.
„Tak teraz, môžeme, rozsvieťte sa,“ povedala jedna zo svetlušiek. V tej chvíli rybník vyzeral, akoby mal svietivý opasok okolo celého brehu. Víla prestala spievať a len sa usmievala a neveriacky okolo seba pozerala. Bola to nádhera! Čiernočierna tma úplne zmizla. Svetielka osvetľovali celú krajinu tmavého lesa. Noc už nebola tak strašidelná a čierna. Bola krásna. Víla Bojanka sa radostne roztancovala.
„Ďakujem, ďakujem, moje milé svetlušky, zachránili ste ma!“ volala svojím ľúbezným hlasom. „Nemáš za čo, lesná víla! Dnes sme pomohli my tebe, inokedy zase môžeš pomôcť ty nám. Tvorovia z lesa si predsa musia pomáhať,“ ozývali sa malé svetielká.
Tú noc víla Bojanka strážila rybník bez strachu. Vedela, že na to nie je sama. Svetlušky sa jej nesmiali, že sa bojí tmy. Naopak, pomohli jej. A tak víla Bojanka bola pripravená pomôcť zase niekedy inokedy svetluškám.
