V jednom ďalekom kráľovstve žil mladý princ menom Adrian. Mal všetko, po čom by ktokoľvek túžil – zlaté šperky, nádherné kone, najlepšie jedlá. No napriek tomu nepoznal skutočné šťastie.
Deň za dňom blúdil po kráľovských záhradách, hľadajúc niečo, čo by naplnilo jeho srdce.
Jedného dňa sa rozhodol, že opustí hrad a vydá sa do sveta, aby našiel pravé šťastie. Preobliekol sa za obyčajného cestovateľa a bez sprievodu zamieril k najvzdialenejším dedinám.
V jednej malej dedinke, na okraji lesa, stretol dievča menom Elina. Bola chudobná, žila v skromnej chatrči so svojou starou mamou, no v očiach jej žiarilo niečo zvláštne – pokoj a radosť, aké princ nikdy predtým nevidel.
Elina ho privítala s úsmevom a ponúkla mu misku teplej polievky, hoci sama mala málo.
Princ, dojatý jej láskavosťou, zostal v dedine niekoľko dní. Pomáhal jej nosiť vodu zo studne, opravovať strechu a starať sa o záhradu.
Každý deň strávený po jej boku bol pre Adriana novým objavom.
Uvedomil si, že šťastie nie je v bohatstve ani v zlate, ale v láskavosti, smiechu a malých okamihoch zdieľaných s niekým, koho máš rád.
Po týždni princ padol pred Elinou na kolená a priznal svoju pravú totožnosť.
„Nie som obyčajný cestovateľ,“ povedal, „som princ Adrian – a našiel som svoje šťastie. Našiel som teba.“
Elina sa najprv zľakla. Báli sa, že medzi nimi stojí príliš veľká priepasť.
Ale láska, ktorá medzi nimi vyrástla, bola silnejšia než strach.
Princ ju požiadal o ruku a sľúbil, že ak ho odmietne, zostane v dedine a bude po jej boku ako obyčajný muž.
Elina, dojatá jeho úprimnosťou, súhlasila.
Kráľovstvo ešte nikdy nezažilo takú radostnú svadbu. Ľudia zo všetkých kútov prichádzali, aby videli, ako princ a jednoduché dievča spečatia svoju lásku.
A keď tancovali pod hviezdami, všetci vedeli, že skutočné šťastie sa nenachádza v korunách ani palácoch, ale v srdciach, ktoré sa našli.
