Bol krásny slnečný deň a jar sa k nám pomaly, ale isto blížila. Bola jedna farma posiata krásnymi lúkami, kde žilo kopec zvieratiek. Na farme žila i malá kozička menom Lony. Milovala cítiť teplé slnko na chrbte a hrať sa v mäkkej trávičke vo svojom výbehu.
Jednej veci sa však malá Lony bála. Mala strach z ľudí. Síce ľudia na farme boli priateľskí a s láskou sa starali o všetky zvieratká, no malá kozička z nich mala strach. Nevyzerali predsa ako iné zvieratká, nemali srsť a chodili smiešne po dvoch, dokonca i z úst im vychádzali zvláštne slová.
Kedykoľvek uvidela farmára alebo jeho rodinu, utekala sa skryť za mamu alebo do bezpečia stodoly. Jej mama jej však vždy hovorila:
„Ľudia na tejto farme sú láskaví, Lony. Kŕmia nás a starajú sa o nás, nemusíš sa ich báť.“
No malá Lony z nich aj tak mala strach, veď boli predsa iní než zvieratká.
Jedného dňa, keď sa Lony prechádzala po farme a vychutnávala si trávičku, zbadala, že sa k nej zrazu niekto blíži. Rýchlo utekala skryť sa za malý krík, aby si ju nik nevšimol.
Bolo to malé dievčatko. Na hlave mala smiešne vrkoče obviazané farebnými mašľami a na tvári veselý úsmev. Veru vyzerala inak než zvieratká na farme, hovorila si Lony.
Dievčatko v červených šatách a modrých gumákoch veselo vykračovalo priamo k nej. Bola to Diana, farmárova dcéra.
Srdce Lony začalo biť ako o závod, keď sa k nej dievčatko rýchlo približovalo veselým krokom.
Diana sa zastavila pár krokov od kríka a jemným hlasom prehovorila:
„Ahoj, Lony,“ povedala potichu, „ja som tvoja kamoška, nemusíš sa ma báť, neublížim ti.“ Usmiala sa na kozičku.
Lony nesmelo vykukla spoza kríka, no nemala odvahu vykročiť smerom k dievčatku.
Dievčatko sa snažilo, ako vedelo, no malá kozička stále nechcela vyjsť spoza kríka.
Diana sa však nevzdávala a na ďalší deň sa opäť vybrala za malou kozičkou.
Lony bola práve na lúke, kde sa pásla a vychutnávala si chutnú trávičku a bylinky.
Tentoraz mala Diana niečo v ruke – malý kúsok chutného jabĺčka. Joj, veru kúsky ovocia malá Lony skutočne miluje!
Nesmelo sa Lony vybrala smerom k dievčatku. Pomaly urobila malý krok vpred, a potom ďalší.
Keď bola dosť blízko, dievčatko položilo jabĺčko na trávičku a Lony sa k nemu rýchlo priblížila a zahryzla sa.
Diana sa zachichotala.
„Vidíš, aké je chutné!“ zasmiala sa a opatrne položila ruku na malú Lony. Jemne ju pohladila po chrbte. Malá kozička sa však striasla od strachu a rozbehla sa preč do stodoly. Zľakla sa.
Síce sa dievčatka ešte malá kozička stále bála, no už si od nej zobrala aj jabĺčko. Deň čo deň Diana navštevovala Lony a vždy jej priniesla akési dobroty – čerstvú trávu, chrumkavú mrkvu alebo šťavnaté jablká, ktoré tak miluje.
Lony sa síce stále bála, no začala premýšľať nad tým, že Diana predsa nie je taká hrozivá, ako si o ľuďoch myslela. Síce nie je zvieratko ako ona a z úst jej vychádzajú smiešne slová, no to neznamená, že nemôžu byť kamošky.
Jedno skoré ráno, keď Diana prišla na lúku, kde sa práve Lony pásla so svojou mamou, stalo sa niečo nevídané.
Lony sa pozrela na svoju mamu, ktorá jej prikývla a niečo zašepkala. Lony sa s radosťou rozbehla smerom k dievčatku.
Dianke sa nahrnuli slzy do očí.
„Tak predsa si mi začala konečne veriť. My ti neublížime,“ povedala a pohladila malú Lony.
Tá sa nechala a zobrala si od dievčatka chutnú mrkvičku.
Od toho dňa sa Lony už malej Dianky nebála. Každý deň spolu trávili čas na farme a stali sa z nich nerozlučné priateľky.
Dianka si postupne srdce Lony predsa len získala. Síce to trvalo dlhšie, no dievčatko sa nevzdávalo. Síce mala Lony ešte strach z ostatných ľudí, no s pomocou dievčatka sa naučila nebáť sa ani ich.
I keď chodili smiešne po dvoch a hovorili zvláštne, veru neboli takí hroziví, ako si celý ten čas myslela.
