Lukáško miloval vesmír a všetko s ním spojené. Detskú izbičku mal plnú hračiek v tvare planét, na posteli mal dokonca aj obliečky s planétami a na stene zavesené plagáty rakiet a známych astronautov. Každú noc mu nad posteľou svietili žlté ligotavé hviezdičky, ktoré mu pomáhali zaspať.
Dnešný večer bol však špeciálny. Ocko mu vravel, že dnes majú padať na nebi hviezdy. Chlapček si pripravil všetko na ich pozorovanie. V izbe zhasol svetlá a osvetľovali ju len ligotavé hviezdy nad posteľou. Pred okno nachystal svoj veľký ďalekohľad a nasmeroval ho tak, aby smeroval na nočnú oblohu.
Ocko medzitým spravil chutné pukance a teplý čajík, aby si spríjemnili pozorovanie hviezd.
„Veď žiadne hviezdy nepadajú,“ povedal smutne chlapček, keď hľadeli na oblohu. Cez ďalekohľad sledovali hviezdy už dlhú dobu, no žiadnej sa veru padať akosi nechcelo. Lukáško už stihol dokonca vypiť celý bylinkový čajík, no žiadnej hviezdičke sa nedarilo spadnúť.
„Vieš o tom, že tie hviezdy skutočne nepadajú, však? Volá sa to meteorický roj,“ povedal múdro ocko.
„Ale veď hviezdy padajú!“ odpovedal chlapček.
Ocko sa zasmial a odpil si z čajíku, potom sa pustil do vysvetľovania, čo vlastne meteorický roj je.
„Áno, vyzerá to tak, že hviezdičky padajú, tak sa tomu hovorí, ale v skutočnosti sú to meteory. A keď hviezdy padajú, volá sa to meteorický roj. Sú to kúsky prachu alebo akési kamene z vesmíru, ktoré vletia do našej atmosféry a letia vysokou rýchlosťou. Tým, ako rýchlo padajú, vytvárajú svetlo, čo u nás vyzerá ako padajúca hviezda,“ vysvetlil mu ocko.
Lukáško s údivom počúval každé slovo, ktoré mu ocko hovoril. Netušil, že v skutočnosti to padajú meteory.
„Tak a ešte si sa aj niečo nové naučil!“ povedal s úsmevom ocko.
Chlapček sa usmial a ešte s väčšou nádejou hľadel do ďalekohľadu, dúfajúc, že nejaký padajúci meteor uvidí.
Zrazu sa to stalo. „Padá! Ocko, meteor prišiel do našej atmosféry a padá!“ zvolal rýchlo chlapček, no všetko trvalo len takú malú chvíľočku, že sa meteor hneď na nebi stratil.
„Ja som videl padajúci meteor!“ zvolal chlapček a začal tancovať po svojej izbičke od radosti.
„Keď uvidíš padajúcu hviezdičku, musíš si niečo priať!“ odvetil ocko.
Synček sa zasmial: „Ale ocko, veď si vravel, že to nie sú hviezdy, ale meteory,“ povedal Lukáško a mal pravdu, nie sú to hviezdy, ale meteory.
„Síce sú to meteory, áno, tak som ťa to naučil, ale môžeme veriť i trošku na zázraky. Hovorieva sa, že keď na nebi uvidíš padať hviezdu, máš si niečo priať, aj keď je to v skutočnosti meteor,“ odpovedal ocko.
A tak chlapček zavrel očká a prial si niečo. Bolo to jeho tajné želanie, ktoré nikomu neprezradil. Túžil vidieť vesmír na vlastné oči. Veril, že jedného dňa sa jeho prianie splní a on sa dostane ako astronaut do vesmíru.
Síce nevieme, či mu padajúca hviezdička, meteor, jeho prianie splní, no dôležité je veriť na zázraky a veriť v to, že sa naše prianie splní, a robiť všetko preto, aby sa tak stalo.
