Bol raz jeden domček, kde okrem rodinky žil aj nezbedný čierny kocúr menom Hugo. Celý deň strávil naháňaním sa za svojím klbkom či si užíval hľadkanie od svojej rodinky. Najviac však miloval jesť. Vždy sa tešil na chutné raňajky a večeru, ktorú mu jeho rodina prichystala.
Ako si tak jedného skorého rána vychutnával raňajky, sledoval, ako jeho rodinka odchádza do práce. Jeho oči však zbystrili. Keď sa dvere domu zavreli, do vnútra vbehla malá biela myš.
„Myš v mojom dome? Tak to určite nie!“ povedal Hugo, zabudol na svoje raňajky a vybral sa na lov. Tú malú myš musí nájsť.
Najskôr skontroloval gauč, no tam sa biela myška neschovávala. Potom sa vybral hľadať do kuchyne. V chladničke ani na stole nebola. Zrazu začul akési mľaskanie. Obzrel sa do chodby, kde si práve biela myška vychutnávala raňajky v jeho miske.
Kocúr sa naježil a jeho čierne chlpy sa postavili dupkom. Už-už išiel malú myšku zdrapiť so svojimi ostrými pazúrikmi, no myš vyskočila od taniera a opäť ušla kamsi preč. Rozbehla sa pod gauč, potom utekala do kuchyne a naspäť do chodby. Bola skutočne rýchla, no kocúr Hugo sa nevzdával. V jeho dome nie sú myši vítané.
A tak sa v dome konala veľká naháňačka, až sa prášilo!
Keď sa myš dostala do kúta, nebolo cesty späť. Pred ňou stál Hugo, ktorý ju hravo schmatol do svojich labiek. Myška sa roztriasla a z očí jej začali stekať drobné slzičky.
„Prosím, neubližuj mi. Ja som len hladná,“ vzlykla myška trasúca sa od strachu.
Hugo ju držal v labkách premýšľajúc, čo spraví. Zožerie ju? Hmm, jemu myši nechutia, aj keď ich lovenie má predsa v krvi.
„Dobre,“ povedal po chvíli Hugo, no stále myš držal vo svojich labkách.
„Dám ti šancu. Ale len jednu. Dám ti kúsok syra a odkáž ostatným myšiam, nech do môjho domu nechodia!“ povedal hrozivo Hugo a podal myške kúsok syrčeka.
Tá si ho vzala do malých ručičiek a bojazlivo odvetila:
„Ďakujem ti. Neboj sa, sľub dodržím,“ povedala vyplašene myška.
A tak kocúrik pustil myšku von cez pootvorené okno a sledoval, ako malá myška radostne skáče po trávičke so syrčekom v rukách. Zahrialo ho pri srdiečku. Možno bola skutočne len hladná.
Odvtedy si Hugo každé ráno najskôr pozorne skontroloval, či je jeho dom prázdny, a až potom sa s chuťou pustil do jedla. A myška? Tá bývala neďaleko ich domčeku a vždy sledovala kocúrika Huga z okienka, ako sa hrá s klbkom či si vychutnáva svoje jedlo. A kocúrik jej každé ráno nachystal na parapete okna kúsok syrčeka.
Bolo to nevídané priateľstvo a síce sa spolu nerozprávali, rešpektovali sa a pomáhali si.
