V hlbokom a zelenom lese žilo množstvo zvieratiek – každé malo svoje miesto a úlohu. Boli tam múdra sova Sára, pracovitý zajko Zajo, líška Lili a veselý ježko Janko. Les bol pokojný, kým jedného dňa nezačalo miznúť jedlo zo všetkých skrýš.
Zajko Zajo sa ráno prebudil a zistil, že jeho obľúbené mrkvy sú preč. „Kto to mohol urobiť?“ zamrmlal. Líška Lili si všimla, že aj jej zásoby bobúľ zmizli, a sova Sára, ktorá uchovávala oriešky, sa hnevala:
„Niečo tu nehrá, musíme zistiť, kto to robí, než les zasiahne hlad!“
Zvieratká sa stretli na lesnej lúke a radili sa. Dohodli sa, že každý bude sledovať svoje okolie a hľadať stopy zlodeja. No les bol veľký a hľadanie náročné.
Janko, ktorý mal malé nožičky, sa rozhodol prehľadať husté kríky. Po chvíli našiel malé stopy a zvolal:
„Priatelia, poďte sem! Niečo som našiel!“
Sára sa priblížila a pozrela na stopy. „Sú malé a rýchle. Myslím, že to nie je zviera z nášho lesa. Musíme byť opatrní.“
Lili navrhla: „Postavme pasce, ale nie nebezpečné – aby sme chytili len zlodeja, nie ublížili nikomu.“
Zvieratká spolupracovali – vyrobili malé ploty z vetvičiek, zamaskovali jamy lístím a prichytili zvončeky, ktoré sa ozývali, keď niekto prešiel okolo.
Nasledujúce ráno sa objavila tajomná postava. Bol to malý a prefíkaný tchorík, ktorý z iných lesov prišiel kradnúť jedlo. Keď prešiel cez pasce, zvončeky zazvonili a tchorík sa zastavil – bol prekvapený, že ho niekto odhalil.
Zajko Zajo vystúpil a povedal: „Prečo kradneš naše zásoby?“
Tchorík zahanbene sklonil hlavu. „Nemal som kam ísť a hladoval som,“ priznal sa ticho.
Sára, múdra sova, sa zamyslela: „Možno mu môžeme pomôcť, namiesto toho, aby sme ho trestali.“
A tak zvieratká ponúkli tchoríkovi miesto medzi sebou. Dostal vlastnú malú skrýšu a každý deň dostával jedlo, ak pomáhal ostatným.
