Bol raz jeden zvedavý chlapček menom Peťko. Blonďavý chlapček mal veľmi rád vesmír, či už hviezdy, planéty a rakety, proste všetko, čo lietalo vysoko nad obláčikmi. Chlapčeka to fascinovalo. Jeho izbička bola ako malý vesmír na Zemi.
Na stenách v detskej izbe mu svietili blikajúce hviezdičky, na poličkách ležali malé hračky rakiet a planét a s ockom často skúmali glóbus alebo sa spolu dívali na nočnú oblohu plnú tajomstiev. Peťko sníval o tom, že raz bude veľkým kozmonautom a poletí až ku hviezdam a možno aj na samotný Mesiac!
Jedného dňa, keď sa vrátil chlapček zo školy, čakalo ho doma veľké prekvapenie. Na ich záhrade stála vesmírna raketa! Nebola síce taká obrovská ako tie skutočné, ale bola bombastická! Bola vyrobená z krabíc, papiera, polystyrénu a všetkého, čo ocko doma našiel. Ocko pred ňou hrdo stál a mával na svojho synčeka. „Môžeme štartovať?” zvolal na neho ocko s úsmevom.
Peťko od radosti hodil školskú tašku na trávu, oči sa mu rozžiarili ako hviezdy a rozbehol sa smerom k ockovi. Takéto prekvapenie veru nečakal. Objal ocka a veselo zvolal: „Ánooo!” zvolal Peťko natešene a ešte sa rozbehol do izbičky po helmu. Jednu kozmonautskú helmu nasadil sebe, druhú ockovi, a raketa mohla štartovať! „Môžeme!” zvolal veselo. Ocko si sadol za „motor“ rakety a stlačil farebné gombíky, ktoré zobral maminke. Gombíky tam svietili ako skutočné ovládače. Malý Peťko zase pevne uchopil kormidlo, ktoré pochádzalo zo starého kolesa od bicykla. No teraz to bolo kormidlo vesmírnej lode, ktorú riadil malý kozmonaut Peťko.
„Vrrrrr… štartujeme!” ocko vydával smiešne zvuky štartujúcej rakety. Peťkovi sa oči rozžiarili ešte viac. Cítil sa ako skutočný kozmonaut. Už to nebolo len pozorovanie hviezd na nebi alebo vesmíru v televízore. Bolo to niečo špeciálne, sedel v jeho skutočnej rakete!
Vedel síce, že nie sú naozaj vo vesmíre, ale to vôbec nevadilo. Bola to tá najkrajšia vesmírna jazda, akú si mohol predstaviť! „Pozri sa von, uvidíš hviezdy a Mesiac!” povedal ocko s prefíkaným úsmevom a ukázal na papierové okienko vedľa chlapčeka. Peťko ho opatrne otvoril a za ním sa ukrýval ligotavý Mesiac! No nebol to obyčajný Mesiac, bol to jeho Mesiac, Peťkova vlastná kresba, ktorú nakreslil, keď bol ešte menší. Za ďalším okienkom sa ukrýval opäť jeho obrázok a boli tam žlté hviezdičky. Peťko bol dojatý. Všetko, čo miloval, bolo tu. Po ružových líčkach mu stekali slzy šťastia.
„Toto je ten najlepší deň na svete… teda vo vesmíre. Ďakujem, ocko.” povedal dojato chlapček a objal ocka. Ocko sa usmial, tiež ho to dojalo. Bol rád, že synčekovi mohol spraviť radosť.
„Raz sa tam možno naozaj dostaneš, Peťko, len tomu musíš veriť. A budeš veľký kozmonaut.” povedal mu hrdo ocko. Chlapček sa pozrel von okienkom, kde sa trblietali jeho vlastné hviezdy a v duchu si sľúbil, že raz poletí naozaj. Nikdy však nezabudne na svoju prvú vesmírnu raketu a na radosť, ktorú s ockom zažil.
