Bolo raz jedno dievčatko menom Dominika. Bolo to malé, zvedavé dievčatko. Vždy mala hlavu v oblakoch a myslela na všelijaké dobrodružstvá. Doma milovala kresliť a vytvárať všelijaké farebné obrázky.
No dievčatko malo jeden problém, na ktorý veru jej fantázia nepomáhala. Stále na čosi zabúdala. A tak sa často stávalo, že raz nechala doma peračník, inokedy zošit a niekedy aj desiatu, ktorú jej maminka s láskou pripravila.
Na tanečný tréning si niekedy zabudla prezuvky, inokedy zase sukničku, keď ju maminka neskontrolovala. Maminka bola nešťastná, že sa takto nikdy nenaučí zodpovednosti. „Takto sa Dominika nikdy nenaučí zodpovednosti,“ hovorila si maminka.
Raz prišiel veľký deň. V škole sa detičky chystali na výlet do ZOO! Dominika bola nadšená. Už od rána sa usmievala ako slniečko, keď si predstavovala, ako uvidí levíka alebo veselé, skákajúce opičky. Maminka dievčatko nestihla ani skontrolovať, pretože Dominika hneď po raňajkách schytila ruksak a rýchlo vybehla z domu, tešiac sa na výlet. S maminkou sa nestihla ani rozlúčiť.
Pri autobuse stála pani učiteľka a pýtala si od detí papierik s podpisom rodičov. Dominika sa usmiala, skontrolovala vrecká… nič. Pozrela do malého batôžka… nič ani tam. Dominikin úsmev zmizol. „Bez papierika nemôžeš ísť s nami do ZOO,“ povedala pani učiteľka jemne, ale rozhodne.
Dievčatku sa v očkách ligotali malé slzičky. Hnevala sa sama na seba. Ako mohla zase niečo zabudnúť? Všetky detičky nastupovali do autobusu a ona stála sama. Vtedy si prvýkrát uvedomila, aké dôležité je pamätať si veci.
Keď prišla domov, maminka ju objala. Vedela, čo sa stalo, pretože našla lístok v jej izbičke na stole.
„Vidíš, zlatko, preto ti stále hovorím, aby si si veci pripravila a skontrolovala. Učíme sa na vlastných chybách. Uvidíš, sama sa to raz naučíš,“ povedala maminka múdro a nežne si ju pritúlila.
Dominika len smutne prikývla: „Odteraz si urobím zoznam a budem si všetko kontrolovať sama. Sľubujem,“ povedala tichým hláskom a sadla si k telke, aby ju rozprávky aspoň trochu rozveselili.
Po chvíli sa rozbehla do svojej izbičky a vytiahla svoj ružový diárik. Veľkými farebnými fixkami na prvú stranu napísala: NEZABUDNI. A veru, dievčatko to dodržalo.
Pri každom odchode z domu si otvorila svoj malý zoznam, kde mala napísané: taška, zošity, peračník, desiata, vak na tanečnú, kľúče. Keď išla s kamarátkami na preliezky, tiež si všetko skontrolovala: „Čapičku mám, kľúče mám…“ Pri každej veci si dokonca nakreslila veselého smajlíka či nalepila nálepky so zvieratkami.
Robila to každý deň, až kým sa nenaučila, že veci sa jednoducho nezabúdajú – treba si ich len pripomínať. Papierik už viac nepotrebovala. Zistila, že opakovanie je matka múdrosti.
A hoci sa najskôr poučila zo svojej vlastnej chyby, dalo jej to oveľa viac, než čakala. A tak sa malé dievčatko nenaučilo len veci nezabúdať, ale naučilo sa aj zodpovednosti – že veci si má kontrolovať sama.
A tešila sa na výlet do ZOO, ktorý jej maminka a ocko pripravili ako odmenu za to, že ich dcérka už viac veci nezabúda.
