Kde bolo, tam bolo, za siedmimi horami a siedmimi dolami žil raz jeden udatný princ menom Matej. Býval v krásnom zámku, ktorý obkolesoval tichý lesík a malé, útulné domčeky.
Na zámku žil spolu so svojím kráľovským otcom, mamou kráľovnou a všetkými poddanými. Mladý princ však mal veľmi rád prírodu, a tak najradšej chodil von, pozoroval zvieratká a potuloval sa lesom.
Jedného dňa si princ Matej veselo kráčal po zámku s knižkou v ruke, keď ho čosi zaujalo. Na nádvorí sa prechádzala krásna biela labuť. Bolo to veľmi zvláštne, pretože jazero bolo od ich zámku veľmi ďaleko.
Keď sa však pozrel lepšie, všimol si, že stráže sa ju snažia vyhnať. Matej sa rozbehol cez úzke uličky zámku, ktoré zdobili krásne obrazy, farebné stuhy a vázy plné kvetov. Kráľovná milovala prírodu tak ako princ Matej, a tak ju vniesla do každej časti kráľovstva. Princ nemohol dovoliť, aby tej nevinnej labuti niekto ublížil.
„Stojte! Nechajte ju!“ zakričal, keď konečne dobehol na dvor.
Na nádvorí stáli dvaja strážnici v lesklej zbroji a jeden z nich držal v náručí malú, vystrašenú labuť. Celá sa triasla od strachu.
„Ale, pane, nemôže tu len tak pobehovať,“ vysvetlil mu strážnik.
Princ vedel, že hovorí pravdu, a tak dostal nápad.
„Nechajte to na mňa. Zanesiem ju späť k jazeru. Určite sa stratila,“ povedal im Matej. A svoje slová aj naplnil.
Princ vysadol na svojho verného koňa Dia a s labuťou v náručí sa vydal cez dediny, hustý les aj malý potôčik, až kým nedorazili k veľkému jazeru. Jazero sa nádherne ligotalo v slnečných lúčoch a pri brehu sedela mladá dievčina.
Princ zastal na koni. Dievča malo dlhé zlaté vlasy a krásne biele šaty. Vyzerala ako princezná.
„Ja… ja som našiel labuť,“ povedal nesmelo princ. Sám bol prekvapený, kde sa podela jeho odvaha. Dokonca aj koník Dio sa začal smiešne erdžať, keď si všimol, aký je princ nervózny.
„Našiel si moju labuť! Jej mláďatkám už veľmi chýbala,“ povedala dievčina spevavým hlasom.
Keď princ pustil labuť, tá jemne vzlietla a rýchlym švihom sa vrátila k svojim malým mláďatkám, ktoré ju už čakali pri brehu jazierka a veselo trepotali krídelkami.
„Ďakujem ti,“ povedala dievčina a nežne sa mu pozrela do očí. Ako poďakovanie mu odtrhla malý kvietok.
Princ Matej však stál ako prikovaný. Také krásne a milé dievča ešte nikdy nevidel. Nebola ako princezné z bálov – bola pokorná, láskavá a veľmi milá.
„Rád som pomohol,“ povedal nesmelo.
Princ Matej sa potom s dievčinou, ktorá sa predstavila ako Amélia, rozprával až do západu slnka. Potom ju galantný princ odprevadil domov, do dedinky k malému domčeku, v ktorom bývala.
A tak sa princ Matej a krásna Amélia začali stretávať pri jazere každý deň. Najskôr kvôli labutiam, ktoré spolu sledovali, neskôr kvôli sebe. Postupne sa spriatelili, rozprávali sa, smiali a spoznávali jeden druhého.
Napokon sa z ich priateľstva stala veľká láska a spolu šťastne žili ešte mnoho, mnoho rokov.
