Emka bola tiché dievčatko, ktoré sa veľmi rado pozeralo na hviezdy. Každú noc sedela na okne a predstavovala si, ako sa prechádzajú po nebi kúzelné bytosti. Jedného večera si všimla zvláštny záblesk v lese. Vyzeralo to, akoby tam svietil kúsok mesiaca.
Emka bola tiché dievčatko, ktoré sa veľmi rado pozeralo na hviezdy. Každú noc sedela na okne a predstavovala si, ako sa prechádzajú po nebi kúzelné bytosti. Jedného večera si všimla zvláštny záblesk v lese. Vyzeralo to, akoby tam svietil kúsok mesiaca.
Zvedavosť ju pritiahla von. Prebehla cez lúku a vošla do lesa. Uprostred čistinky stál nádherný tvor – jednorožec Lumio, so striebristou hrivou a rohom, ktorý svietil ako mesiac v splne.
„Neboj sa,“ prehovoril jemným hlasom. „Volám sa Lumio. Spadol som z mesačnej brány. Potrebujem pomoc, aby som sa vrátil späť.“
Emka si kľakla vedľa neho. „Ako ti môžem pomôcť?“
„Musíme zapáliť tri svetlá pravdy. Bez nich sa brána neotvorí,“ povedal jednorožec.
A tak sa začalo ich dobrodružstvo. Prvé svetlo pravdy bolo ukryté v jaskyni, ktorú strážila temná líška Smolka. Tá zbierala strach zvierat a Emka cítila, ako jej rastie uzlík v žalúdku.
Lumio šepol: „Pravda prekoná strach.“
Emka zozbierala odvahu. Pristúpila k líške a povedala: „Nebojím sa ťa. Nechcem ti ublížiť. Len potrebujem svetlo.“
Líška prekvapene ustúpila. Strach, ktorým sa živila, zmizol, a z jaskyne vyletelo prvé svetlo.
Druhé svetlo bolo ukryté v korune starého duba, kde sídlila sova, čo neznášala klamstvá. „Ktorú pravdu povieš najťažšie?“ spýtala sa Emky.
Emka sa zamyslela. „Že som niekedy ticho. Nie preto, že som hanblivá… ale preto, že sa bojím, že ma nikto nebude počúvať.“
Sova prikývla, a druhé svetlo zasvietilo.
Posledné svetlo strážil vodný duch Nivor pri jazere. „Pravda musí pomôcť nielen tebe, ale aj iným,“ povedal.
Emka pochopila. Rozhodla sa, že po návrate domov bude pomáhať spolužiakom, ktorí sú tichí ako ona. Tretie svetlo sa rozžiarilo a mesačná brána sa otvorila.
Lumio vstúpil dovnútra. „Ďakujem ti. Si odvážnejšia, než si myslíš.“
Emka sa vrátila domov a odvtedy už nebývala tichá zo strachu, ale hovorila, keď to bolo potrebné.
