Timko bol chlapec, ktorý miloval sladkosti viac ako ktokoľvek iný. Nebol zlý, len veľmi nedočkavý. Každý deň chodil do cukrárne pani Cukríkovej, kde sa piekli najlepšie koláče v celom mestečku. Pani Cukríková bola milá starenka, ktorá verila, že každá sladkosť má priniesť radosť, nie neplechu.
Jedného dňa chystala niečo úplne výnimočné – lietajúcu tortu, ktorá mala byť odmenou pre celé mesto na oslavu jarmoku. Bola to torta, ktorá sa dokázala vzniesť nad stôl, zatočiť sa a pri každom kolečku voňala ako iná príchuť. Timko sa na ňu len pozrel a hneď mal chuť ju ochutnať.
„Nesmieš ju jesť, kým nebude čas na slávnosť,“ upozornila ho pani Cukríková.
Timko prikývol, ale v hlave mu už tikala myšlienka. Keď pani Cukríková odišla do skladu, prikradol sa k torte a chcel si aspoň malinký kúsok odštipnúť. Lenže v momente, keď sa jej dotkol, torta sa vyplašila a vyletela von z okna!
„Ááá! Počkaj!“ skríkol Timko a rozbehol sa za ňou.
Torta letela ponad ulice, ponad trh aj ponad rieku. Timko bežal čo mu sily stačili. Na moste sa k nemu pridala mačička Mňauka: „Čo naháňaš? Tiež myši?“
„Tortu! Uletela mi!“
Mňauka prevrátila oči. „To sa stane, keď si príliš hltavý.“
Torta zamierila do lesa. Tam ju zastavila veverička, ktorá si myslela, že je to obrovský orech. Len čo však zbadala Timka, torta ušla ďalej.
Nakoniec sa skrývala na starej smrekovej vetve. Timko sa vyšplhal za ňou. Bol unavený, ale uvedomil si vlastnú chybu. Sadol si a povedal: „Torta, ja… ja sa ospravedlňujem. Nemal som sa ťa dotýkať. Pani Cukríková mi dôveruje.“
Torta sa jemne zatriasla, akoby premýšľala. Potom pomaly zosadla Timkovi do lona. Chlapec ju odniesol späť do cukrárne.
Pani Cukríková sa usmiala: „Dôležité je, že si ju priniesol späť a priznal sa. To je oveľa sladšie než akákoľvek torta.“
Na jarmoku sa torta vznášala nad hlavami všetkých a Timko si ju mohol ochutnať – tentoraz úplne zaslúžene.
