V dedinke Podhorská bývali deti, ktoré sa báli tmy. Každý večer žiarili okná ich domov ako lampióny, lebo nikto nechcel zaspať v úplnej tme. Mama im často hovorila, že tma nie je nepriateľ, ale deti ju aj tak nemali rady.
Na konci dediny, v starom dome obklopenom pavúčimi sieťami, žila teta Tmavena – záhadná pani, ktorú všetci pokladali za čarodejnicu. Nie preto, že by bola zlá, ale preto, že milovala tmu a všetky jej tajomstvá. Po dedine kolovali historky, že v noci chodí po uličkách a zbiera tiene.
Jedného večera v dedine zhaslo úplne všetko. Žiadne lampy, žiadne baterky, ani mesiac nebol vidieť. Tma bola hustá ako čokoláda. Deti vybehli z domov a kričali: „Pomoc! Tma nás chce zjesť!“
Vtom sa ozvalo klopkanie palice. Teta Tmavena kráčala ulicou a na jej ramene sedela sova. V ruke niesla malú lampičku, ktorá svietila mäkkým svetlom, akoby sa vôbec nebála čiernoty okolo seba.
„Deti,“ povedala ticho, „tma vás nechce zjesť. Tma je iba miesto, kde môže zažiariť svetielko odvahy.“
„Ale my žiadne svetielko nemáme!“ fňukal Miško.
Teta Tmavena sa usmiala. „Preto vás vezmem na výpravu.“
Deti neverili vlastným ušiam, ale tma bola desivá a Tmavena bola jediná, kto mal svetlo. Tak išli s ňou.
Viedla ich cez les. Stromy šumeli, vetvičky praskali. Zrazu sa objavili malé svietiace oči. Deti vykríkli, ale Tmavena ich upokojila: „To sú len svetlušky, prišli vám ukázať cestu.“
Svetlušky začali lietať okolo detí a vytvárali malé cestičky svetla. Deti boli ohromené. Zrazu tma nebola strašná – bola plná života.
Prišli ku skalnému otvoru, z ktorého vychádzal jemný svit. „Tu sa zrodí vaše svetielko odvahy,“ povedala Tmavena.
Vo vnútri jaskyne bola malá fontánka so žiarivou vodou. Každé dieťa si mohlo nabrať kvapku do malej fľaštičky. Keď ju držali, svietila presne takým jasom, aký malo dieťa vo svojom srdci.
Miškova žiarila silno. Tomáškova jemne. Adelina pulzovala ako hviezdička.
„To svetielko ste mali celý čas v sebe,“ vysvetlila Tmavena. „Nepotrebovali ste ho vidieť, stačilo mu veriť.“
Keď sa deti vrátili do dediny, zistili, že svetlá znovu svietia. Ale odvtedy už tmu nebolo treba toľko osvetľovať – deti už pochopili, že tma nie je nepriateľ.
Odvtedy si každé dieťa držalo svoju fľaštičku so svetlom. A keď sa bálo, stačilo sa jej dotknúť.
