V jednej úrodnej doline, kde polia zreli do zlata a rieka si lenivo spievala medzi vŕbami, stála dedina menom Hradište.
Nebola veľká ani slávna, ale ľudia v nej žili poctivo a držali spolu. Na kraji dediny stál starý mlyn, ktorého koleso sa točilo už tak dlho, že si nepamätalo, kedy ho niekto prvý raz spustil do vody.
V mlyne býval mlynár so svojím synom Miškom. Mlynár bol pracovitý chlap, no už nie veľmi zdravý, a tak veľa roboty ostávalo na Miškovi. Miško bol chlapec šikovný, bystrý a trochu aj prefíkaný – ale v dobrom slova zmysle. Nikdy nikomu neublížil, no vedel si poradiť aj tam, kde si iní nevedeli rady.
Jedného večera, keď mesiac visel nad dedinou ako strieborná misa, sedel Miško pri mlynskom kolese a opravoval prasknutú dosku. Zrazu začul čľapot a tiché hundranie.
„Do frasa aj s touto vodou,“ ozval sa tenký hlas. „Všade mokro a nikto ma neberie vážne.“
Miško sa obzrel a pri brehu zbadal malého mužíka v zelenom kabátiku, s čiapkou nakrivo a s topánkami plnými blata. Nebol to nik iný než vodník. No nevyzeral strašidelne, skôr nešťastne.
„Čo tu robíš?“ spýtal sa Miško pokojne.
Vodník si povzdychol. „Býval som tu skôr než mlyn. Ale odkedy sa ľudia naučili mlieť múku, nikto si na mňa nespomenie. A navyše…“ vodník sa naklonil bližšie, „nasťahoval sa ku mne čert.“
Miško zdvihol obočie. „Čert?“
„Malý, protivný, všade strká nos,“ pokračoval vodník. „Tvrdí, že mlyn je ideálne miesto na strašenie ľudí. Lenže ja nechcem, aby sa dedinčania báli. Potom mi nehodia ani omrvinku.“
Miško sa zamyslel. „A kde je ten čert?“
„V mlynici. Skrýva sa v tme a robí neporiadok.“
Miško sa len usmial. „Tak sa naňho pozrieme.“
Vošiel do mlyna, zapálil lampáš a nahlas povedal: „Ak je tu niekto cudzí, nech sa ukáže.“
Z tmavého kúta sa ozvalo frknutie a von vyskočil čert – malý, čierny, s rožkami ako dve uhlíky. Snažil sa vyzerať hrozivo, ale keď zakopol o vrece múky a celý sa zaprášil, vyzeral skôr smiešne.
„Ja som čert a tento mlyn je môj!“ zapišťal.
Miško sa nezľakol. „Tak to si prišiel neskoro. Tento mlyn patrí ľuďom a robote. Ak chceš zostať, musíš pomáhať.“
Čert sa zasmial. „Ja pracovať nebudem!“
„Tak potom odídeš,“ povedal Miško pokojne.
Čert sa nahneval a začal robiť neplechu – rozhadzoval múku, skrýval náradie, strašil kohúta. No Miško mal plán. Na druhý deň rozhlásil po dedine, že hľadá pomocníka do mlyna, ale len takého, čo vydrží pracovať od rána do večera.
Čert sa chytil na lep. „Ja to dokážem,“ povedal pyšne.
Miško mu dal najťažšiu robotu – nosiť vrecia, čistiť koleso, miešať cesto. Čert fučal, hundral, ale nechcel sa vzdať. Na tretí deň bol taký unavený, že zaspal v múke.
Keď sa zobudil, Miško mu povedal: „Vidíš, mlyn nie je pre strašenie, ale pre prácu. Ak chceš zostať, budeš robiť ako my.“
Čert sa zamyslel. Nikdy ho nikto nenútil robiť, ale ani mu nikto nedal šancu byť užitočný. Nakoniec prikývol.
Odvtedy čert pomáhal v mlyne. Nosil drevo, točil koleso a dokonca opravoval strechu. Dedina si všimla, že v mlyne ide práca lepšie než kedykoľvek predtým. Vodník bol spokojný, lebo ľudia sa prestali báť a často mu hádzali chlieb do vody.
Miško vyrástol, stal sa mlynárom a starý mlyn stále stál. A hovorí sa, že ak v noci počuješ smiech pri mlynskom kolese, nie je to strašenie, ale čert, ktorý sa naučil, že aj poctivá práca má svoje čaro.
A tak v Hradišti platilo jedno jednoduché pravidlo:
kto chce medzi ľuďmi žiť, musí s nimi aj pracovať – nech je to človek, vodník alebo čert.
