Pri širokej rieke na okraji lesa žili indiáni. Ráno sa v lese z trávy zdvíhala hmla a vzduch voňal dymom z dohasínajúcich ohnísk, ktoré po celú noc dávali teplo všetkým ľuďom z kmeňa.
Mali tam svoje domovy, rodiny aj zvieratá. Každý z indiánov mal dve mená – jedno mu dali rodičia hneď po narodení a to druhé dostal od šamana kmeňa po svojich ôsmich narodeninách. A toto meno vystihovalo to, čo indián rád robí, v čom je šikovný a aký vlastne naozaj je.
Adelka sa na ten deň tešila už veľmi dlho. Bola zvedavá, aké indiánske meno jej šaman vyberie. Všetci v kmeni, ktorí boli starší ako ona, už svoje meno mali a veľmi si ho vážili. Jej najlepšia kamarátka sa volala Rýchla srnka, pretože behala rýchlo ako vietor a nikto ju pri hrách nedobehol. A jej kamarát Statočný vlk mal odvahy na rozdávanie, nikdy sa nebál a dokázal povzbudiť ostatných, keď sa báli.
No teraz bola na rade Adelka. Sama však nevedela, aké meno by mohla dostať. Vedela od každého trochu, ale mala pocit, že nič nevie naozaj výnimočne. Keď s mamičkou sušili bylinky na slnku, zverila sa jej so svojimi obavami: „Mami, bojím sa, že pre mňa sa žiadne meno nehodí.“ Na to jej maminka upokojujúco odpovedala: „Neboj sa, každý človek má v sebe niečo výnimočné, rovnako ako ty. Stačí, keď si to niekto raz všimne, a potom to už budú všetci vedieť,“ ešte ju pohladila po zapletenom vrkoči.
Deň slávnosti sa rýchlo blížil a prípravy už vrcholili. Všetci z kmeňa nosili drevo, zbierali kvety a deti pomáhali zdobiť miesto okolo ohňa. Všetci sa už tešili, smiali sa a pri práci si pospevovali. Len Adelka bola ticho a necítila sa vo svojej koži.
Zrazu si všimla malého Tadeáška, ktorý sedel pri potoku a plakal. Hneď sa za ním rozbehla, aby mu pomohla. Zistila, že spadol a pritom si roztrhol náramok z korálikov, ktorý mal pre neho veľkú cenu. Adelka mu pomohla koráliky zbierať a spoločne ich potom navliekli na pevnejší povrázok. K tomu mu povedala, že podľa nej je teraz náramok ešte silnejší, pretože prešiel skúškou a zvládol ju. Tadeáška to upokojilo, potešil sa a začal sa opäť usmievať na svet.
Keď začalo zapadať slnko, indiáni rozsvietili pochodne okolo ohňa a šaman zvolal všetkých z kmeňa na začínajúcu slávnosť. Slávnosť začali tým, že šaman prideľoval osemročným deťom ich nové indiánske mená. Keď sa konečne dočkala aj Adelka, šaman si ju prezrel, zdvihol k nej obe ruky a zrazu sa rozžiaril. Už vedel, aké je Adelkino nové meno.
„Dnes sa ukázalo, kto vie vždy priniesť svetlo, radosť, upokojenie i smiech niekomu inému, a to len tak. Ďakujeme ti za tvoju láskavosť a pomoc ostatným,“ povedal pokojným hlasom. „Odteraz sa budeš volať Slnečný lúč.“
Adelkine oči sa rozžiarili radosťou. Meno sa jej páčilo a bolo presne také, aká bola ona sama. Odvtedy ju už nikto neoslovil inak a každý vedel, že keď je Adelka nablízku, v kmeni bude opäť o čosi viac svetla a dobrej nálady.
