Bol raz jeden hlboký les, v ktorom žil malý pavúčik menom Emil. Žil si na stromčeku, kde si veselo plietol jednu pavučinku za druhou. Každá vyzerala ako umelecké dielo a Emil bol na svoje pavučinky veľmi hrdý.
Bol skorý marcový večer a vonku hrmelo. Blížila sa veľká búrka. Vtáčiky poletovali na oblohe kade-tade a zvieratká v lese sa utekali schovať do svojich brlôžkov. Dokonca aj stromy sa nesmelo hýbali zo strany na stranu.
A tak sa Emil rozhodol, že sa tiež musí pred búrkou nejako ochrániť. Rozhodol sa, že si musí rýchlo upliesť silnú pavučinu, ktorá ho pred búrkou ochráni a udrží. Takú, z ktorej počas vetra a dažďa nespadne a do ktorej sa možno počas noci chytí veľa malých mušiek, aby mal na druhý deň čo papať.
A tak sa pavúčik pustil do práce. Tkal vlákno po vlákne, kruh po kruhu. No búrka bola rýchlejšia. Tmavé mraky zaliali les a na Emila padla prvá dažďová kvapka.
V tej chvíli sa Emil zľakol, že to nestihne.
„Čo ak nestihnem pavučinku dokončiť?“ povedal si smutne a hompáľal sa na nedokončenej pavučinke nešťastne.
Vtedy si však spomenul na slová svojho ocka, ktorý bol veľmi pracovitý. Dokonca sa ho aj veľké tvory lesa báli, pretože sa vždy zamotali do jeho mocných pavučín. A vtedy Emil dostal odvahu. Jeho predsa žiadna búrka nezastaví.
A tak sa znova pustil do práce. Usilovne plietol jedno vlákno za druhým a ani padajúce kvapky ho nezastavili.
A pavúčik Emil to skutočne stihol. Pred príchodom veľkej búrky v jej plnej sile mal pavúčik hotovú skutočne veľkú a pevnú pavučinu, na ktorú by bol aj jeho ocko hrdý!
Unavený pavúčik sa potom zo svojej práce spokojne vybral spinkať.
Ráno Emila zobudilo usmievavé slniečko. Po búrke vyšli krásne slnečné lúče, ktoré veselo tancovali na jeho ligotavej pavučinke.
Keď Emil otvoril oči, zistil nielen to, že jeho pavučina búrku zvládla, ale dokonca sa k nemu prišli ukryť aj dvaja ďalší pavúci, ktorí také pevné pavučiny nemali.
A tak sa ráno s nimi rozdelil o mušky, ktoré sa do pavučiny pochytali. Pavúčikovia boli unesení Emilovou silnou pavučinou a chválili jeho šikovnosť a statočnosť.
Vtedy si Emil uvedomil, že keď sa pavúčik nevzdá a ide si za svojím, dokáže veľké veci — aj keď je to len malý pavúčik.
A to platí aj o vás, detičky. Tak verte svojim snom a choďte si vždy za nimi!
