Kde bolo, tam bolo, bola raz jedna malá korytnačka menom Kory. Síce to nebola najrýchlejšia ani najsilnejšia korytnačka v rybníku, no bola veľmi odvážna. Ničoho sa nebála a vždy sa vedela vyšplhať na ten najvyšší kameň, z ktorého mala najlepší výhľad na celé okolie. Ostatné korytnačky na ňu vždy len udivene hľadeli.
Jedného slnečného rána sa Kory opäť zohrievala na kameni, užívajúc si prvé teplé lúče jari. Dokázala sa vyšplhať na ten najvyšší kameň v rybníku. Očká mala zavreté a jej pancier sa zohrieval v žiare slniečka. Keď tu zrazu prišiel veľký oblak a nad Kory bola zrazu tma.
„Čo sa to deje?“ spýtala sa Kory, keď otvorila očká a slniečko zašlo kamsi preč. No nad ňou veru žiaden mrak nebol. Nad Kory totiž krúžil na oblohe veľký dravý vták! Jeho červené oči si všimli práve malú Kory, zatiaľ čo ostatné korytnačky ešte spinkali či sa čľapkali vo vodičke.
Malá korytnačka sa síce zľakla a jej srdiečko búchalo ako taký veľký bubon, no ona sa predsa nedá chytiť nejakému veľkému vtákovi. Musí byť odvážna! A tak sa snažila skočiť do vodičky, no bola príliš pomalá a zlý vták sa približoval čoraz rýchlejšie. Musela konať hneď.
A potom si spomenula na jednu dôležitú vec. Má predsa svoj domček, silný pancierik. A tak sa do neho rýchlo schovala a ani sa nepohla. Dokonca i nôžky si starostlivo schovala do svojho domčeka.
Dravý vták sa snažil, krúžil, pristával, ale Kory nie a nie drapiť za jej silný pancier. Pazúre sa mu na ňom šmýkali a vták korytnačku zdrapiť veru nedokázal. Nemohol sa k nej dostať. Po chvíli to vzdal, hlasno zahúkal a nahnevane odletel kamsi preč.
Malá korytnačka vyčkala, kým vták nebude preč, a potom pomaličky vykukla zo svojho pancierika a čľup do vodičky – trošku sa schladiť po takomto hrozivom zážitku! Bola rada, že je v bezpečí, a nikdy sa netešila z vodičky tak ako teraz.
A práve vtedy, ako sa radostne čľapkala, si všimla svoje kamošky, ostatné korytnačky. Tie na ňu pozerali s údivom, ale aj s obdivom.
„Ty si bola aká odvážna!“ kričali jej.
„Zvládla si to!“ gratulovali jej jedna radosť.
Korytnačka sa len s radosťou v očiach na ne usmievala.
Kory bola na seba hrdá a ďakovala svojim kamošom. Bola rada, že nestratila svoju slávnu odvahu, no veru mala trošku aj strach. No vedela, že keď sa bojíš, je dôležité premýšľať a rozmýšľať odvážne. A práve to Kory spravila.
Rýchlo premýšľala, aj keď sa bála, nestrácala odvahu a zachránila si svoj život. Veď keby sa len bála a nemala odvahu, čo by sa veru mohlo stať. Je dôležité sa nevzdať a byť odvážny, tak buďte aj vy, milé detičky, aspoň tak ako vaša kamoška Kory!
