Za niekoľkými dedinami a niekoľkými riekami sa rozprestieral hlboký les. Boli tam ihličnaté aj listnaté stromy. Uprostred tohto lesa sa nachádzalo kŕmidlo a kúsok od neho bolo posed. Je to akási malá strážna veža, kam chodí poľovník pozorovať zvieratá a sledovať, čo sa deje v lese.
V tomto hlbokom lese na zvieratá dozeral dobrý lovec a jeho dcéra Bára. Každý deň spolu chodili do lesa. Doplnili seno do kŕmidla pre vtáky, opravili jeho striešku a potom si spolu sadli na posed, pozerali sa ďalekohľadom do najodľahlejších končín lesa a potichu sa rozprávali o zvieratách, ktoré videli.
Bára bola veľmi šťastná, že má za otca poľovníka. Hovoril jej o tom, ktoré zviera je nebezpečné a ktorého sa nemusí báť. Naučil ju, ako sa o ne starať. Bára navyše milovala les. Mala rada vôňu borovicového ihličia, rada si ľahla do machu a predstavovala si rôzne veci. Tento les poznala naspamäť. Vedela, kam môže ísť a kam jej otec zakázal ísť.
Jedného dňa, keď boli na obchôdzke, sa Bára rozbehla za malou veveričkou. Skákala ďalej a ďalej po stromoch do lesa a malá Bára ju nasledovala. Zabudla, že je ďaleko od svojho otca. Keď sa otočila, nevidela žiadne známe miesto ani kŕmidlo. Dobre sa rozhliadla a čoskoro si uvedomila, že je príliš ďaleko. Bola v tej časti lesa, kde to už bolo nebezpečné. Stála na lesnej ceste a okolo nej boli len stromy. Bola sama. Začínala sa báť, ale vedela, že musí byť odvážna a nájsť svojho otca. Vybrala sa teda lesnou cestou.
Medzitým na druhej strane lesa poľovník hľadal svoju dcéru. Bežal lesom a volal: „Barunka, kde si, počuješ ma?“ Ale nedostal žiadnu odpoveď. Potom si otec poľovník pomyslel, že viac uvidí z posedu. Rýchlo vyliezol hore, schmatol ďalekohľad a roztočil ho na všetky strany. Dúfal, že uvidí svoju dcéru. Už takmer strácal nádej, keď ju uvidel. Kráčala po úzkej lesnej cestičke okolo skaly smerom k nemu. Uľavilo sa mu. Bol veľmi rád, že ju našiel.
Práve keď sa ju chystal nasledovať, uvidel v diaľke medveďa, ktorý k nej kráčal po tej istej ceste. Cesta bola úzka. Vedel, že Bára sa medveďovi nevyhne. A že nemá kam ísť. Zamrzol. Stál, pevne držal ďalekohľad, rýchlo dýchal a veľmi sa bál. Po chvíli prišiel medveď k Bare. Stála priamo pred ňou. Barunka sa ani nepohla. Snažila sa byť pokojná. Aj keď bola veľmi vystrašená. Sklopila oči, aby dala najavo, že nechce medveďovi ublížiť. Lovec už z diaľky videl, ako medvedica zrazu natiahla veľké tlapy k dievčatku. Veľmi sa o ňu bál, ale nemohol nič urobiť. Bára sa ani nepohla. Cítila, ako ju jej veľké labky dvíhajú. Medvedica ju čo najjemnejšie zdvihla a niesla ju za sebou. Na druhú stranu cesty. Postavila Barunku na zem. A pokračovala v ceste. Barunka sa neveriacky otočila za medveďom. Nechápala, čo sa stalo. Ako jej neublížila, ale pomohla.
Medveď upustil ďalekohľad a rozbehol sa za dcérou. Keď sa stretli, objali sa a tiekli im slzy šťastia. Otec bol rád, že sa jeho dcére nič nestalo. Bol na ňu hrdý aj preto, že sa dokázala dobre správať, aj keď bola veľmi vystrašená. Barunka stále rada chodí do lesa a pozoruje zvieratá ďalekohľadom. A zo všetkého najradšej sa učí, ako sa správať k prírode a zvieratám.
