Bol raz jeden somárik, a ten bol už veľmi unavený, lebo celý život ťažko pracoval. No jeho trápeniu ešte nebolo koniec! „Zajtra ťa predám na jatky, ty stará mrcina. Už nie si na nič dobrý!“ zahromžil naň jeho pán. Toľká krutosť somárika nahnevala, veď statočne pracoval celý život a nikdy sa na nič nesťažoval. Rozhodol sa teda, že svojho nevďačného pána opustí. Keď prišla noc, vydal sa na cestu, ale ešte raz sa naposledy obzrel za miestom, kde strávil celý svoj život.
Keď prichádzal k susednému gazdovstvu, začul nárek. „Kto to tu narieka?“ opýtal sa somárik. „Ja, lebo už nemôžem strážiť ovce. Hovoria, že som už príliš starý!“ odpovedal mu pes. „Poď so mnou, aj ja som starý ako ty a môj pán sa mi každý deň vyhráža, že ma predá na jatky. Tak som ušiel.“ vraví somárik psovi. Pes sa teda rozhodol, že pôjde so somárikom a vydali sa ďalej.
Keď sa blížili k ďalšiemu gazdovstvu, znova počuli nárek. Tentoraz to bola stará mačka, ktorú už nikto nechcel. Myši už vládať nechytala, a tak už bola pre gazdovstvo neužitočná. „Pridaj sa k nám. Medzi starými sa miesto vždy nájde!“ povedali somár a pes. „Naozaj by ste chceli takú starú mačku?“ čudovala sa, no pridala sa k ním. O chvíľu ich pozornosť upútal svojím nariekaním kohút. „Žiaľ, nemám už dosť silný hlas, aby som zobúdzal svoj hydinový dvor, a tak ma zajtra zjedia!“ opakoval. „Poď s nami.“ povedali mu traja kamaráti. A tak štyri zvieratká kráčali lesom až do polnoci.
Pomaly už boli po ceste unavené, ale vonku spať nemohli, lebo bola zima. Zatiaľ čo ostatní sa uložili na zem, kohút vyletel na strom, aby sa pozrel, či neuvidí nejaké prístrešie. „Oh, priatelia, neďaleko vidím malý domček a zdá sa mi, že tam horí oheň!“ oznamoval po chvíli pozorovania kohút, hrdý, že bol na niečo užitočný. Zvieratká sa vybrali na miesto, ktoré kohút videl. Boli prekvapené, že uprostred noci vidia svetlo. Kto asi v takúto hodinu pracuje?
Zvedavo sa priblížili k oknu domčeka a nakukli do vnútra. „Ale veď to sú zlodeji!“ zvolali. Na stole sa povaľujú potraviny a medzi nimi zlaté mince. Traja muži ich počítali, aby si ich mohli rozdeliť. Somárik sa zamyslel, ako by mohli zlodejov odplašili. „Kto povedal, že už nie sme na nič dobrý?“ vyhlásil somár, keď dostal nápad. Navrhol svojim priateľom, aby zlodejov vystrašili takým krikom, aký len budú môcť vydať ich staré hlasy. Všetci štyria sa pripravili, vyšplhali sa jeden na druhého, aby vyzerali ešte hrozivejšie. Na somárov chrbát vyliezol pes, na neho mačka a na vrch vyletel kohút. Naozaj, nikto by si nevedel predstaviť podobné čudo!
Prekvapených zlodejov načisto vydesili najprv čudné postavy, ktoré zbadali na dvore, s potom strašidelný krik starých zvierat. Nevedeli, či ten krik nerobia akési strašidlá či iné čudá! Vystrašený zlodeji vybehli z domu kričiac, že videli štyroch rozzúrených diablov! Zvieratká za nimi pozerali a vychutnávali si svoje víťazstvo i očakávanú hostinu. Vošli do domu a jedlo ich veru zaujímalo viac ako zlaté mince. Ale aj tie im určite poslúžia, keď majú teraz domček, ktorý treba udržiavať. Veď aj on je, zdá sa, opustený. A tak si tam zvieratká mohli spoločne nažívať a už im nikto nikdy nepovedal, že sú zbytočné.
