Prišiel máj a s májom zakvitli aj stromy. Predovšetkým jedna z čerešní v kráľovskej záhrade kvitla obzvlášť pekne. Princ Dalibor pod ňou veľmi rád sedával a rozmýšľal. Hľadel pri tom na kvety čerešne a predstavoval si: „Zdá sa mi, ako keby to bolo dievča. Krásne dievča s bielou pokožkou, bielymi vlasmi až po pás, červenými perami a tmavými očami. Akoby vyšla z toho stromu.“ A potom zaspal.
Sotva čo zavrel oči, dievča, ktoré si predstavoval, sa mu naozaj zjavilo. Sadlo si k nemu a hladilo ho po vlasoch. Vtom však do záhrady vbehol sluha a princ sa zobudil. Bol na sluhu nahnevaný. „Zas tu bola!“ vzdychol si. „Kto?“ nechápal sluha. „Čerešňová víla. Akoby sa všetky kvety tejto čerešne spojili a vytvorili krásnu vílu.“ Sluha mykol plecami: „Tak ja vílu nepoznám, ale viem, čo sa hovorí o dievčine zakliatej do čerešne. Vraj ju tam zaklial mocný čarodejník, keď sa za neho dievča nechcelo vydať. Lenže ak je povesť pravdivá, na konci mája kvety odkvitnú a zakliate dievča navždy zmizne.“ Princ neváhal. Vedel, že dievča zo sluhovho príbehu je jeho čerešňová víla, o ktorej sa mu vždy snívalo, keď spal pod týmto stromom. Lenže ako ju vyslobodiť? Sluha mu poradil, aby sa spýtal starenky žijúcej v lese. Princ neváhal a išiel za ňou. Rozpovedal jej príbeh o čerešňovej víle a poprosil ju o pomoc. „Princ, keďže máš dobré srdce a vidím, že zakliate dievča naozaj ľúbiš, pomôžem ti ju vyslobodiť. Trikrát obviaž strom týmto lanom, trikrát ho pokvapkaj touto vodou a trikrát ním zatras. Tvoja milá bude odkliata.“ Princ urobil tak, ako mu starena kázala. Vedel, že ak to nevyjde, dievča už nikdy nevyslobodí. V noci malo totižto mrznúť a všetky čerešňové kvety by zamrzli. Našťastie sa to však podarilo. Zrazu začal fúkať silný vietor a zo stromu opadali všetky kvety, ktoré sa zvírili do podoby víly, ktorá sa princovi zjavovala vo sne. A postupne sa zmenila na dievča. Skutočné dievča, ktoré však bolo stále také krásne. Princ ju požiadal o ruku a spolu žili šťastne, až kým nezomreli.
