Keď sa pozrieš na oblohu, uvidíš, ako sa mraky rýchlo pohybujú. Nie je to samozrejmosť. Poháňa ich vietor. Niekedy je taký silný, že mraky doslova behajú po oblohe, a inokedy je taký slabý, že sotva nejaký mrak zakolíše. Odkiaľ sa ten vietor berie? A kto ho ovláda? Hovorí sa, že existujú veterní škriatkovia, ktorí lietajú medzi mrakmi a rozháňajú ich. Je ich veľa, ale ľudia ich nevidia. Lietajú vysoko a skrývajú sa medzi mrakmi.
Raz sa u škriatkov na nebi konala súťaž vo fúkaní. Škriatkovia si medzi sebou merali sily. Pripravili štartovací mrak, dvaja škriatkovia sa naň postavili, a keď sa preteky začali, museli sa čo najviac nadýchnuť a fúkať do kopy mrakov pred sebou. Kto odfúkol mraky najďalej, ten vyhral.
Na rad prišiel škriatok Vetroplach. Silák, ktorý dokázal rozfúkať aj búrkové mraky. Vedľa neho sa na štart postavil škriatok Vánok. Drobný škriatok, ktorý nemal veľa sily. Staral sa o príjemný letný vánok, to je všetko. Obaja škriatkovia sa ocitli vedľa seba. Len čo sa odštartovalo, nadýchli sa a zo všetkých síl fúkli do svojej kopy mrakov. Vetroplachove mraky sa rozutekalii po oblohe široko-ďaleko, ale Vánkove mraky ich predbehli a leteli takou rýchlosťou, až sa všetkým zatmelo pred očami. Rýchlosťou blesku leteli do nedohľadna. Škriatkovia sa na to pozerali s otvorenými ústami. Nechápali, kde Vánok vzal takú silu. Veď doposiaľ fúkal so znamenitou jemnosťou.
„Toto je podvod! Vánok musel podvádzať!“ začalo kričal tucet škriatkov. Porota okamžite rozhodla, že to skúsia ešte raz. Vánok sa opäť postavil na štart, nadýchol sa a fúkol do oblakov. Tie sa rozutekali po oblohe rovnako ako prvýkrát. Mraky sa začali točiť v obrovskom víre. Narážali do seba a z malých obláčikov sa stali búrkové mraky, ktoré by bolo ťažké rozfúkať. Všetko na oblohe sa pohlo. Vznikla obrovská búrka. Všetci škriatkovia sa schovali a dúfali, že sa nič horšie nestane a že búrka čoskoro pominie.
Najstarší škriatok sa zamyslel a prísne sa pozrel na škriatka Vánka: „Vidíš, čo si urobil? To sa nemalo stať! Dnes nemalo pršať. Vánok priznaj sa, kde si zrazu nabral takú silu?“ Vánok najprv nič nepovedal a po chvíli sa smutne priznal: „Už som nechcel byť posledný. Vždy som fúkal najmenej zo všetkých. Preto som si dnes pred pretekmi zobral silný veterný cukrík, aby som mohol fúkať silnejšie. Nevedel som, že to bude také silné. Je mi to ľúto.“ „Vánok, to, čo si urobil, je podvod. Takto sa to nerobí. Ale za to, že si sa priznal ti odpustíme. Najprv však musíš odčiniť to, čo si urobil. My ti pomôžeme. Škriatkovia, poďme! Ideme rozohnať túto strašnú búrku.“
“ A tak všetci vstali a hnali mraky po oblohe, aby sa mohlo ukázať slnko a búrka skončila. Bolo to ťažké, ale spoločne to zvládli. Potom si vyčerpaní ľahli každý na svoj oblak, pomaly sa vznášali po oblohe a odpočívali.
Najstarší škriatok si všimol, že Vánok sa stále tvári ustarostene. Sadol si vedľa neho a hovorí: „Už sa neboj. Urobil si chybu. To sa môže stať každému! Dôležitejšie je neopakovať ju. A čo sa týka pretekov, nemusel si podvádzať, aby si dokázal, že máš silu. I v jemnosti je predsa sila. Len ju musíš vedieť použiť.“ Vánok už nikdy nezabudol na fúkacie preteky. Odvtedy už nepodvádzal. A ani nebol smutný z toho, že nemá toľko sily. Naučil sa vyhrávať vlastnou jemnosťou.
