Ako chcel škriatok Vánok vyhrať

Keď sa pozeráš na oblohu, uvidíš, ako sa rýchlo pohybujú mraky. Nie je to samo sebou. Poháňa ich vietor. Niekedy je taký silný, že mraky po nebi doslova utekajú, a niekedy tak slabý, že sa sova nejaký mráčik zahojdá. Odkiaľ taký vietor pochádza? A kto ho ovláda? Vraj existujú veterní škriatkovia, ktorí lietajú medzi mrakmi a rozfúkavajú ich. Je ich veľa, ľudia ich však vidieť nemôžu. Lietajú vo výškach a schovávajú sa medzi mrakmi.

Raz sa u škriatkov na nebi konali preteky vo fúkaní. Škriatkovia si merali sily. Nachystali si štartový mrak, naň si dva škriatkovia stúpli, a keď sa preteky odštartovali, museli sa čo najviac nadýchnuť a fúknuť do hromady mrakov, čo bola pred nimi. Ten, kto rozohnal mraky najďalej, vyhral.

Na rad sa dostal škriatok Vetroplach. Silák, ktorý vedel odfúknuť aj búrlivé mraky. Vedľa neho sa na štart postavil škriatok Vánek. Drobný škriatok, ktorý nemal veľa sily. Staral sa o letný príjemný vetrík, nič viac. Obaja škriatkovia sa ocitli vedľa seba. Ako náhle sa odštartovalo, nadýchli sa a zo všetkých síl fúkli do svojej hromady mrakov. Mraky od Vetroplacha sa rozutekali po oblohe do ďaleka široko, avšak mraky od Vánka ich predbehli a leteli takou rýchlosťou, až všetkým prechádzal zrak. Leteli do rýchlosťou blesku. Škriatkovia sa prizerali s otvorenou pusou. Nechápali, kde Vánok vzal takú silu. Veď doteraz fúkal s vycibrenou jemnosťou.

„To je podvod! Vánok musel podvádzať!“ začalo kričať tucet škriatkov. Porota ihneď rozhodla, nech to skúsi ešte raz. Vánok sa znova postavil na štart, nadýchol sa a fúkol do mrakov. Tie sa rozutekali po oblohe práve tak ako na prvýkrát. Mraky sa začali točiť v obrovskom víre. Narážali do seba az malých obláčikov sa stali búrkové, ktoré by sa dali len ťažko rozfúkať. Všetko na oblohe sa rozvírilo. Strhla sa obrovská búrka. Všetci škriatkovia sa schovali a dúfali, že už sa nestane nič horšieho a že búrka čoskoro prejde.

Najstarší škriatok sa zamyslel a prísne sa pozrel na škriatka Vánka: „Vidíš, čo si spôsobil? To sa nemalo stať! Dneska nemalo pršať. Vánku, priznaj sa, odkiaľ máš zrazu takú silu?“ Najskôr Vánok nič nehovoril a potom sa po krátkom čase smutne priznal: „Nechcel som byť zase posledný. Vždy fúkam najmenej zo všetkých. Preto som si dnes pred pretekmi vzal silný vetrový cukrík, aby som dokázal fúkať silnejšie. Netušil som, že to bude také silné. Je mi to ľúto.“ „Vánku, to, čo si urobil, je podvod. To sa nerobí. Ale za to, že si sa priznal, ti odpustíme. Najskôr ale musíš napraviť, čo si spôsobil. My ti pomôžeme. Škriatkovia, do toho! Ideme tu hroznú búrku rozohnať.“

A tak všetci vstali a zaháňali mraky po oblohe, aby sa mohlo ukázať slniečko a búrka skončila. Bolo to ťažké, ale spoločne to zvládli. Potom si vyčerpane každý ľahol na svoj obláčik a pomaly plávali po oblohe a odpočívali.

Najstarší škriatok si všimol, že sa Vánok stále tvári utrápene. Sadol si vedľa neho a hovorí: „Už sa netráp. Urobil si chybu. To sa môže stať každému! Dôležitejšie je ju nezopakovať. A pokiaľ ide o tie preteky, nemusel si podvádzať, aby si dokázal, že máš silu. Aj v jemnosti je predsa sila. Len ju musíš vedieť využiť.“ Na fúkacie preteky už Vánok nikdy nezabudol. Odvtedy nepodvádzal. A ani nebol smutný, že nemá takú veľkú silu. Naučil sa totiž vyhrávať s vlastnou jemnosťou.

4.9/5 - (10 votes)

Leave a Comment

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *