Hoci už prvý mesiac v škole prešiel, pani učiteľka v 1.C mala jeden veľký problém. Ten problém bol Ferko. Ferko bol celkom milý chlapec. Dokonca sa aj dobre učil. Písmenko A vedel napísať najkrajšie z celej triedy. Lenže Ferkovi veľmi chýbala mama. A tak za ňou plakal.
Stačilo, aby mama za ním v triede zavrela dvere a už začal plakať. Ostatné deti to nechápali. Boli zvyknuté, že ich maminy nechávali aj v škôlke samých. Lenže Ferko nechodil do škôlky a tak bez maminy nikdy dlhšie nebol. A deti s pani učiteľkou boli už z jeho raňajšieho plaču na nervy. Nemohli sa poriadne učiť, a tak vymysleli plán.
Prišla na to Peťka. Vraj keď Ferkovi chýba mamina, nech je tam s nimi. Ferko bude spokojný a konečne sa utíši. Ferko radostne súhlasil a mamina sa posadila vedľa neho na stoličku a celý čas bola v triede s nimi. Lenže postupne to začalo Ferkovi vadiť.
Musel robiť všetko poriadne, lebo už ho napomínala nielen pani učiteľka, ale aj vlastná mama. Nemohol sa vrtieť na stoličke ani rozprávať so susedom. Nemohol vyrušovať. Nemohol sa v triede naháňať. Musel mať vždy všetko pripravené a urobené. A okrem toho bol s mamou už nielen doma, ale aj v škole, čo mu čoskoro začalo liezť na nervy. Mama hneď vedela o tom, aké dostal známky a aj o tom, že na obede nedojedol polievku. Jednoducho strach a hrôza.
Ostatné decká sa mu tiež začali smiať a to bola pre Ferka jednoducho posledná kvapka. Mame povedal, aby už s nám viac nechodila. Mama si vydýchla. Konečne sa mohla vrátiť do roboty. Vydýchla si aj pani učiteľka. Konečne Ferko nereval a vydýchli si aj deti. Konečne sa mohli normálne učiť.
