Myška Hryzka mala jeden veľký problém. Ľudia v dome, v ktorom bývala, si kúpili novú mačku. Hryzka sa s ňou spoznala hneď na druhý deň ráno, keď sa vybrala hľadať do pivnice niečo pod zub. Zrazu sa z ničoho nič k nej prirútil ten obrovský chlpatý tvor. Hryzka sa zľakla a zaliezla do diery. Ešte tri ďalšie dni sa bála vyjsť von a v bruchu jej už riadne škŕkalo. Hryzka to už nevydržala.
Rozhodla sa, že musí s mačkou uzavrieť dohodu. A tak v jeden deň si mačku počkala a ešte pred tým, ako sa na ňu mačka vrhla, skríkla: „Stop! Počkaj! Porozprávajme sa!“ Mačka bola prekvapená. Nikdy sa nestretla s myšou, ktorá by bola taká odvážna ako táto tu. Nikto nevedel, čo myška mačke vtedy povedala a čo jej sľúbila za to, že ju nebude naháňať po dvore. Mačka si nechala ľavú časť dvora a myška zase tú pravú časť dvora. Ani jedna z nich neprekročila pomyselnú hranicu. Až jedného dňa vbehol do dvora susedov pes.
Už, už sa rozbehol za mačkou a chcel ju poriadne ponaháňať. Vtom ale vybehla z úkrytu myška Hryzka a postavila sa na mačkinu stranu: „Ale no tak Dunčo, nechaj tú mačku! Sme predsa kamaráti. Urob to pre mňa.“ Dunčo teda prikývol, ešte raz zavrčal a vytratil sa z dvora. Mačka myške poďakovala. Už bolo jasné, čoho sa týkala dohoda. Mačka nebude myšku naháňať a myška zase ochráni mačku pred psíkom Dunčom, ktorý bol jej dlžníkom. Mačka sa potešila, že myška dodržala slovo, a od tej chvíle mačka a myška nielen že žili na spoločnom dvore, dokonca spolu pili z jednej misky mlieko, vyhrievali sa spoločne na slniečku, či chodili na prieskumy po okolí.
Myška by do partie pokojne zobrala aj Dunča, ale mačka o tom nechcela ani počuť. Už sa jej aj tak všetci smiali, že sa kamaráti s myškou, ktorú by mala naháňať po dvore a robiť jej zle, a tak nechcela riskovať ďalšiu hanbu. Bola tak jediná mačka v širokom okolí, ktorá sa kamarátila s myškou.
