Keď celý les zahalí tma a na nebi sa objavia mesiac a hviezdy, nastane noc. Všetky zvieratká v lese sa zababušia do svojich pelechov a brlohov a zaľahnú k spánku. Musí nabrať silu na ďalší deň. Sú ale zvieratá, ktoré v noci žiť začínajú. Cez deň spí a keď sa blíži súmrak tak sa preberajú. Otvoria svoje malé oči a začína im nočný život.
Žijú v jaskyniach, spia zavesenie hlavou dole a vedia lietať. Je ich vždy veľa vedľa seba a keď sa začína stmievať, je to signál na to, aby sa prebudili a vyleteli do lesa. Sú to netopiere. Aj keď lietajú rýchlo av noci, nikdy do ničoho nenarazia a ani sa neboja.
V jednej jaskyni raz taká skupina netopierov žila. Večer sa vždy rozleteli po lese a celú noc sa po ňom preháňali. Svištili vzduchom a užívali si to. Jeden ale zostával v jaskyni. Malý netopier, ktorý sa veľmi bál. Mal veľký strach, že do niečoho narazí, že sa v tme stratí a že netrafí späť. Tak radšej zostával v jaskyni a sám.
Jeho kamarát netopier ho vždy večer budil a hovoril mu: „Kámo vstávaj. Už je večer. O chvíľu vyrážame. Poď s nami a neboj sa. Budem tam s tebou. Nemusíš sa báť. Vydávame zvuky, ktoré počujeme len my a tie nám pomáhajú sa nestratiť ani do ničoho nenaraziť.“ Lenže malý netopierik mu vždy odpovedal: „Ale ja ich nepočujem. Neviem to a bojím sa. Radšej zostanem doma.“ Schúlil sa na jednu stranu a bol smutný.
Raz ale predsa len sa stalo niečo, čo ho z jaskyne dostalo von. Keď sa raz takto večer celá skupina rozletela do lesa a malý netopier zostal v jaskyni, zdalo sa mu, že niečo počuje. Taký zvláštny zvuk. Započúval sa, ale zvuk nespoznal. Niečo mu ale hovorilo, že sa niečo stalo a že ten zvuk je pre neho. Postavil sa na kraj jaskyne a nastražil uši. A zase ten zvuk. Niečo mu stále napovedalo, že musí zistiť, čo to je.
Zobral všetku svoju odvahu a snažil sa letieť za tým zvukom. Ten ho doviedol až k veľkému stromu, kde bola zavesená obrovská sieť. A v tej sieti boli chytení všetci jeho kamaráti. Na kraji tej siete ležal aj jeho kamarát a volal: „Ja vedel, že priletíš! Veril som ti. Vidíš, hovoril som ti, že tie zvuky vydávame len my a že ťa dokážu kam potrebuješ. A teraz rýchlo. Musíš nás dostať von. Chytli sme sa všetci do pasce.“
Netopier oblietal celú sieť dookola a premýšľal ako im pomôcť. Potom ho napadlo, že veveričky majú ostré zuby, tak ich zobudil a prosil ich o pomoc. Veveričky neváhali a rýchlo utekali prehrýzť sieť. O niekoľko minút boli netopiere voľní. Veľmi veveričkám ďakovali.
Boli tiež pyšní na svojho najmladšieho netopiera. Vďaka jeho odvahe boli všetci zachránení.
Odvtedy sa už malý netopier vydáva na nočné cesty so svojou skupinou a nezostáva sám v jaskyni. Nebojí sa a veria svojim inštinktom.
