Ďaleko za našou dedinou bola pretekárska dráha. Každý rok sa tam konali automobilové preteky. Jazdili tam tie najlepšie pretekárske autá, aké kto kedy videl. Ich rýchlosť bola neuveriteľná. Zakaždým sa na ne prišlo pozrieť veľa ľudí. Všetci sa pozerali a zo svojich sedadiel povzbudzovali svojich favoritov. V blízkosti pretekárskej dráhy stáli aj iné ako pretekárske autá. Bolo tam zaparkované menšie hasičské auto a sanitka. Ale to hasičské auto bolo veľmi smutné.
Vždy tam stálo a sledovalo, ako rýchlo idú pretekárske autá, ako skvele vedia zatáčať v rýchlosti a ako ich všetci chvália a blahoželajú im, keď vyhrajú. Bolo mu ľúto, že ono to nikdy nezažije. A tak stálo na svojom mieste, sledovalo pretekárov, ako sa preháňajú, a bolo mu smutno. Tento rok sa však jeho názor zmenil.
Plánované preteky sa konali v sobotu ráno. Všetci ľudia sedeli na svojich miestach a netrpezlivo čakali, kým sa všetko začne. Na štartovej čiare stálo sedem áut, z ktorých výfukov sa valil hustý dym. Všetky autá sledovali, kedy sa pohne štartová vlajka, aby mohli vyraziť.
A potom to prišlo. Štartovacia pištoľ vystrelila, vlajka zamávala vo vzduchu a všetko začalo. Autá vyštartovali rýchlosťou blesku. Išli tak rýchlo, že ľudia videli len tiene. Autá bez problémov prešli niekoľkými zákrutami, ale potom prišla tá najťažšia. Ostrá ľavotočivá zákruta, v ktorej každé auto muselo dávať pozor na každý detail svojej jazdy. Stačilo sa trochu viac nakloniť a mohli ste sa dostať do šmyku.
Päť áut zákrutu zvládlo, ale šieste auto v poradí sa začalo točiť. Išlo po oboch stranách dráhy a bolo úplne neovládateľné. Pri svojej nekontrolovanej jazde narazilo aj do siedmeho auta. Obe autá sa prevrátili na strechu a začali horieť.
Diváci panikárili a megafón sa rozozvučal: „Hasičské auto, na dráhu! Hasičské auto, na dráhu! Rýchlo!“ Keď to hasičské auto počulo, okamžite vyrazilo. Hneď ako sa dostalo k požiaru áut, začalo ho hasiť. Voda striekala na všetky strany a plamene sa pomaly zmenšovali. O niekoľko okamihov bol požiar uhasený a autá, hoci poškodené, sa predsa len podarilo zachrániť. Všetci boli radi, že sa nezranili žiadni diváci ani pretekári, a to všetko vďaka hasičskému autu. Z megafónu sa tentoraz ozvalo: „Nech žije hasičské auto!“
V ten deň sa namiesto medailí rozdávali celkom iné ocenenia. Hasičské auto dostalo diplom za odvahu, statočnosť a spoľahlivosť. Všetci naň boli hrdí. Po prvýkrát sa hasičské auto cítilo ešte lepšie, ako keby bolo pretekárske auto. Uvedomilo si, že aj ono je dôležité. A hoci nemôže ísť tak rýchlo ako pretekárske auto, vie robiť iné dôležité veci.
